Vojna svetov

H. G. Wells

Vojna svetov

H. G. Wells

„Kto však bude obývať tieto svety, ak sú obývané?
… Sme pánmi sveta my, alebo oni? … A
ako to, že je všetko stvorené pre človeka?“
KEPLER (citované v Anatómii melanchólie)

Obsah

KNIHA PRVÁ
PRÍCHOD MARŤANOV

I.
V PREDVEČER VOJNY.

Nikto by v posledných rokoch devätnásteho storočia neuveril, že tento svet bedlivo a zblízka pozorujú inteligencie väčšie než ľudská, a predsa rovnako smrteľné ako ona. Že kým sa ľudia zaoberali svojimi rozličnými starosťami, boli skúmaní a študovaní, azda takmer tak podrobne, ako človek s mikroskopom skúma prchavé tvory, ktoré sa hemžia a množia v kvapke vody. S nekonečnou samoľúbosťou chodili ľudia po tejto zemeguli za svojimi malými záležitosťami, pokojní v istote svojho panstva nad hmotou. Je možné, že nálevníky pod mikroskopom robia to isté. Nikto nepomyslel na staršie svety vesmíru ako na zdroj nebezpečenstva pre človeka, a ak na ne pomyslel, bolo to iba preto, aby myšlienku života na nich zavrhol ako nemožnú či nepravdepodobnú. Je zvláštne pripomínať si niektoré myšlienkové návyky tých zašlých čias. Pozemšťania si nanajvýš predstavovali, že na Marse by mohli byť iní ľudia, azda nižší než oni sami a pripravení privítať misionársky podnik. A predsa cez priepasť vesmíru hľadeli na túto zem závistlivými očami mysle, ktoré sú voči našim mysliam tým, čím sú naše voči mysliam zvierat, ktoré hynú, intelekty nesmierne, chladné a neúčastné, a pomaly a isto pripravovali svoje plány proti nám. A na začiatku dvadsiateho storočia prišlo veľké vytriezvenie.

Planéta Mars, sotva musím čitateľovi pripomínať, obieha okolo Slnka v priemernej vzdialenosti 225 miliónov kilometrov a svetla i tepla dostáva sotva polovicu toho, čo náš svet. Ak je na hmlovinovej hypotéze čo len zrnko pravdy, musí byť starší než náš svet a život na jeho povrchu sa musel vydať na svoju cestu dávno predtým, než táto zem prestala byť roztavená. Skutočnosť, že má sotva sedminu objemu Zeme, musela urýchliť jeho chladnutie na teplotu, pri ktorej sa mohol začať život. Má vzduch, vodu a všetko, čo je potrebné na udržanie života.

No človek je taký márnivý a svojou márnivosťou taký zaslepený, že až do samého konca devätnásteho storočia nijaký spisovateľ nevyslovil myšlienku, že by sa tam rozumný život mohol rozvinúť vysoko nad pozemskú úroveň, ba že by ju vôbec presahoval. Ani sa všeobecne nechápalo, že keď je Mars starší než naša Zem, má sotva štvrtinu jej povrchu a je od Slnka vzdialenejší, nevyhnutne z toho plynie, že je nielen ďalej od začiatku času, ale aj bližšie k jeho koncu.

Sekulárne chladnutie, ktoré raz musí postihnúť aj našu planétu, u nášho suseda už naozaj ďaleko pokročilo. Jeho fyzický stav je dosiaľ z veľkej časti záhadou, no dnes už vieme, že aj v jeho rovníkovej oblasti sa poludňajšia teplota sotva približuje teplote našej najtuhšej zimy. Jeho vzduch je omnoho redší než náš, jeho oceány sa scvrkli, až pokrývajú iba tretinu povrchu, a ako sa striedajú jeho pomalé ročné obdobia, okolo oboch pólov sa hromadia a topia obrovské snehové čiapky a pravidelne zaplavujú jeho mierne pásma. Ono posledné štádium vyčerpania, ktoré je pre nás ešte neuveriteľne vzdialené, sa pre obyvateľov Marsu stalo otázkou dneška. Bezprostredný tlak nutnosti zbystril ich intelekt, rozšíril ich schopnosti a zatvrdil ich srdcia. A keď hľadia cez vesmír prístrojmi a rozumom, o akých sa nám sotva snívalo, vidia rannú hviezdu nádeje, ktorá je od nich v najmenšej vzdialenosti iba 56 miliónov kilometrov bližšie k Slnku: našu teplejšiu planétu, zelenú od rastlinstva a sivú od vody, so zamračeným ovzduším, ktoré výrečne hovorí o úrodnosti. Cez jej unášané chumáče mrakov zahliadnu široké pásy ľudnatej krajiny a úzke moria plné loďstiev.

A my ľudia, tvory obývajúce túto zem, im musíme byť prinajmenšom takí cudzí a nízki, ako sú nám opice a lemury. Rozumová stránka človeka už pripúšťa, že život je neprestajný boj o existenciu, a zdá sa, že tomu veria aj mysle na Marse. Ich svet vo svojom chladnutí ďaleko pokročil a tento svet je ešte stále preplnený životom, no preplnený iba tým, čo oni pokladajú za nižšie živočíchy. Preniesť vojnu smerom k Slnku je pre nich naozaj jediným únikom pred skazou, ktorá sa k nim pokolenie za pokolením plazí.

A prv než ich odsúdime príliš prísne, musíme si pripomenúť, akú nemilosrdnú a úplnú skazu spôsobil náš vlastný druh nielen zvieratám, ako je vyhynutý bizón a dodo, ale aj svojim nižším rasám. Tasmánci, napriek svojej ľudskej podobe, boli v priebehu päťdesiatich rokov úplne zmietnutí zo sveta vo vyhladzovacej vojne, ktorú viedli európski prisťahovalci. Sme my takí apoštoli milosrdenstva, aby sme sa sťažovali, že Marťania bojovali v tom istom duchu?

Marťania, zdá sa, vypočítali svoj zostup s úžasnou dômyselnosťou (ich matematické vedomosti sú zjavne ďaleko nad našimi) a svoje prípravy vykonali s takmer dokonalou jednomyseľnosťou. Keby nám to naše prístroje dovoľovali, mohli sme hromadiace sa nebezpečenstvo vidieť už hlboko v devätnástom storočí. Muži ako Schiaparelli pozorovali červenú planétu (je mimochodom zvláštne, že Mars je po nespočetné stáročia hviezdou vojny), no nedokázali vysvetliť premenlivú podobu útvarov, ktoré tak dobre zmapovali. Celý ten čas sa Marťania museli chystať.

Počas opozície v roku 1894 bolo na osvetlenej časti kotúča vidno veľké svetlo, najprv na Lickovom observatóriu, potom ho videl Perrotin z Nice a po ňom ďalší pozorovatelia. Anglickí čitatelia sa o ňom prvý raz dozvedeli z čísla časopisu Nature z 2. augusta. Som náchylný myslieť si, že táto žiara mohla byť odlievaním obrovského dela v ohromnej jame vyhĺbenej do ich planéty, z ktorej na nás vystrelili svoje strely. Počas nasledujúcich dvoch opozícií bolo blízko miesta toho výbuchu vidieť zvláštne, dosiaľ nevysvetlené útvary.

Búrka sa nad nami strhla pred šiestimi rokmi. Keď sa Mars blížil k opozícii, Lavelle z Jávy rozochvel drôty Astronomickej ústredne úžasnou správou o obrovskom výbuchu žeravého plynu na planéte. Stalo sa to dvanásteho k polnoci a spektroskop, ku ktorému sa ihneď uchýlil, ukázal masu horiaceho plynu, prevažne vodíka, pohybujúcu sa ohromnou rýchlosťou k našej zemi. Tento ohnivý prúd sa stal neviditeľným asi o štvrť na jednu. Prirovnal ho k obrovskému oblaku plameňa, náhle a prudko vystreknutému z planéty, „ako keď z dela vyrazia horiace plyny“.

Ukázalo sa, že je to neobyčajne priliehavý obraz. A predsa na druhý deň o tom v novinách nebolo nič okrem krátkej poznámky v Daily Telegraph a svet žil ďalej v nevedomosti o jednom z najvážnejších nebezpečenstiev, aké kedy hrozilo ľudskému rodu. Možno by som sa o výbuchu vôbec nedopočul, keby som v Ottershaw nestretol Ogilvyho, známeho astronóma. Správa ho nesmierne vzrušila a v tom nadšení ma pozval, aby som s ním tej noci strávil chvíľu pri skúmaní červenej planéty.

Napriek všetkému, čo sa odvtedy stalo, si na tú nočnú stráž pamätám veľmi zreteľne: čierne a tiché observatórium, zatienený lampáš vrhajúci slabú žiaru na dlážku v kúte, rovnomerné tikanie hodinového stroja ďalekohľadu, úzku štrbinu v streche, podlhovastú hlbinu pretkanú hviezdnym prachom. Ogilvy chodil okolo, neviditeľný, ale počuteľný. Keď človek pozrel do ďalekohľadu, videl tmavomodrý kruh a v ňom plávala malá okrúhla planéta. Zdala sa takou malou vecou, takou jasnou, drobnou a tichou, slabo poznačenou priečnymi pásmi a trochu sploštenou, takže nebola dokonale okrúhla. Ale bola taká malá, taká striebristo teplá, svetelná špendlíková hlavička! Zdalo sa, akoby sa chvela, no v skutočnosti to vibroval ďalekohľad, ako pracoval hodinový stroj, ktorý udržiaval planétu v zornom poli.

Ako som sa díval, zdalo sa, že planéta rastie a zmenšuje sa, približuje sa a vzďaľuje, ale to iba preto, že moje oko bolo unavené. Bola od nás vzdialená šesťdesiatpäť miliónov kilometrov, vyše šesťdesiatpäť miliónov kilometrov prázdna. Málokto si uvedomuje nesmiernosť prázdnoty, v ktorej pláva prach hmotného vesmíru.

Blízko nej v zornom poli, pamätám sa, boli tri slabé svetelné body, tri teleskopické hviezdy nekonečne vzdialené, a všade okolo nej bola nepreniknuteľná tma prázdneho vesmíru. Viete, ako vyzerá tá čerň za mrazivej hviezdnej noci. V ďalekohľade sa zdá omnoho hlbšia. A pre mňa neviditeľná, lebo bola taká malá a ďaleká, letela ku mne rýchlo a vytrvalo cez tú neuveriteľnú vzdialenosť, každú minútu o toľko tisíc kilometrov bližšie, Vec, ktorú nám posielali, Vec, ktorá mala zemi priniesť toľko boja, pohrôm a smrti. Vtedy, keď som sa díval, ani sa mi o nej nesnívalo. Nikomu na zemi sa nesnívalo o tej neomylnej strele.