Obrúčka
Maurice Leblanc
Obrúčka
Yvonne d’Origny pobozkala syna a povedala mu, aby bol poslušný:
„Vieš, že stará mama d’Origny nemá deti veľmi rada. Keď už si po teba poslala, aby si ju prišiel navštíviť, musíš jej ukázať, aký si rozumný chlapček.“ A obrátila sa ku guvernantke: „Nezabudnite, Fräulein, priviesť ho domov hneď po večeri… Je pán ešte doma?“
„Áno, madame, pán gróf je v pracovni.“
Len čo osamela, Yvonne d’Origny podišla k oknu, aby ešte zazrela syna, ako odchádza z domu. O chvíľu už bol na ulici, zdvihol hlavu a poslal jej bozk, ako to robil každý deň. Potom ho guvernantka chytila za ruku, a to, ako si Yvonne s prekvapením všimla, nezvyčajne prudkým pohybom. Yvonne sa vyklonila z okna ešte väčšmi, a keď chlapec došiel na roh bulváru, zrazu zbadala, ako z automobilu vystúpil akýsi muž a podišiel k nemu. Muž, v ktorom spoznala Bernarda, dôverného sluhu svojho manžela, chytil dieťa za rameno, prinútil chlapca i guvernantku nastúpiť do automobilu a rozkázal šoférovi, aby sa pohol.
Celá príhoda netrvala ani desať sekúnd.
Yvonne, celá rozochvená, bežala do spálne, schmatla šál a vykročila k dverám. Dvere boli zamknuté. A v zámke nebol kľúč.
Ponáhľala sa späť do budoára. Aj dvere budoára boli zamknuté.
A vtedy sa pred ňou zrazu vynoril obraz jej manžela, tá pochmúrna tvár, ktorú nikdy nerozjasnil úsmev, tie neľútostné oči, v ktorých už roky cítila toľko nenávisti a zloby.
„To je on… to je on!“ povedala si. „Vzal mi dieťa… Ach, to je hrozné!“
Búchala do dverí päsťami, kopala do nich nohami, potom sa vrhla ku kozubovej rímse a zúrivo stlačila zvonček.
Prenikavý zvuk sa rozľahol domom odhora až nadol. Služobníctvo istotne pribehne. Na ulici sa možno zhromaždí dav. A hnaná akousi zúfalou nádejou držala prst na gombíku.
V zámke sa otočil kľúč… Dvere sa rozleteli dokorán. Na prahu budoára sa zjavil gróf. A výraz jeho tváre bol taký strašný, že sa Yvonne roztriasla.
Vošiel do izby. Delilo ich päť či šesť krokov. S vypätím všetkých síl sa pokúsila pohnúť, ale nedokázala urobiť ani pohyb. A keď chcela prehovoriť, iba sa jej zachveli pery a vydala zopár nesúvislých zvukov. Cítila, že je stratená. Myšlienka na smrť ju pripravila o rozum. Kolená sa jej podlomili a so stonom klesla na zem, schúlená do klbka.
Gróf sa na ňu vrhol a schmatol ju za hrdlo:
„Buďte ticho… nekričte!“ povedal tlmeným hlasom. „Bude to pre vás najlepšie!…“
Keď videl, že sa ani nepokúša brániť, uvoľnil zovretie a vytiahol z vrecka niekoľko plátenných pásov, vopred zvinutých a rôznej dĺžky. O niekoľko minút ležala Yvonne na pohovke so zviazanými zápästiami a členkami a s rukami pritiahnutými tesne k telu.
V budoári sa medzitým zotmelo. Gróf zažal elektrické svetlo a podišiel k písaciemu stolíku, kde si Yvonne odkladala listy. Keď sa mu ho nepodarilo odomknúť, zámku otvoril ohnutým drôtom, vyprázdnil zásuvky a všetok obsah zhrnul do jedného zväzku, ktorý si odniesol v lepenkovom fascikli:
„Škoda času, čo?“ uškrnul sa. „Nič, len účty a bezvýznamné listy… Žiadny dôkaz proti vám… Pche! Syna si aj tak nechám a prisahám pred Bohom, že ho z rúk nepustím!“
Keď odchádzal z izby, pri dverách sa k nemu pripojil jeho komorník Bernard. Obaja zastali a potichu sa zhovárali, no Yvonne začula, ako sluha vyslovil tieto slová:
„Dostal som odpoveď od zlatníckeho tovariša. Odkazuje, že je mi k dispozícii.“
A gróf odvetil:
„Vec sa odkladá na zajtra, o dvanástej napoludnie. Matka práve telefonovala, že skôr prísť nemôže.“
Potom Yvonne počula, ako sa v zámke otočil kľúč, a kroky, ktoré schádzali na prízemie, kde bola manželova pracovňa.
Dlho ležala bez pohnutia a v hlave jej vírili nejasné, prchavé myšlienky, ktoré ju, kým preleteli, pálili ako plamene. Spomínala na manželovo hanebné správanie, na to, ako ju ponižoval, na jeho vyhrážky, na jeho rozvodové plány. A postupne pochopila, že sa stala obeťou skutočného sprisahania, že služobníctvo bolo na pánov rozkaz poslané preč až do nasledujúceho večera, že guvernantka odviedla jej syna na grófov pokyn a s Bernardovou pomocou, že sa syn nevráti a že ho už nikdy neuvidí.