Znamenie tieňa
Maurice Leblanc
Znamenie tieňa
„Dostal som váš telegram a tu ma máte,“ povedal pán so sivými fúzmi, ktorý vošiel do mojej pracovne v tmavohnedom redingote a širáku, s červenou stužkou v gombíkovej dierke. „Čo sa deje?“
Keby som nečakal Arsèna Lupina, v tomto starom penzionovanom dôstojníkovi by som ho určite nespoznal:
„Čo sa deje?“ zopakoval som. „Ale nič vážne, iba dosť zvláštna zhoda okolností. A keďže viem, že záhadu rovnako rád rozlúštite, ako ju zosnujete…“
„Nuž?“
„Zdá sa, že sa veľmi ponáhľate!“
„Aj sa ponáhľam… ibaže by tá záhada stála za to, aby som sa pre ňu obťažoval. Tak poďme k veci.“
„Dobre. Najprv sa pozrite na tento malý obraz, ktorý som pred týždňom či dvoma objavil v akomsi starom, ošumelom obchodíku na druhom brehu rieky. Kúpil som ho pre empírový rám s palmetovým ornamentom na lište… lebo obraz sám je mizerný.“
„Mizerný, ako hovoríte,“ povedal Lupin, keď si ho prezrel, „ale samotný námet je celkom pekný. Ten kút starého dvora, rotunda s gréckymi stĺpmi, slnečné hodiny a jazierko, tá zrúcaná studňa s renesančnou strieškou, tie kamenné schody a kamenné lavice: všetko je to veľmi malebné.“
„A pravé,“ dodal som. „Obraz, dobrý či zlý, nikdy nevybrali z empírového rámu. Okrem toho je datovaný… Tam, v ľavom dolnom rohu: tie červené číslice, 15. 4. 2, čo zjavne znamená 15. apríla 1802.“
„To je možné… to je možné… Ale hovorili ste o zhode okolností a zatiaľ nevidím…“
Zašiel som do kúta pracovne, vzal ďalekohľad, upevnil ho na stojan a namieril ho cez otvorené okno na otvorené okno malej izby oproti môjmu bytu, na druhej strane ulice. A požiadal som Lupina, aby sa doň pozrel.
Sklonil sa k nemu. Šikmé lúče ranného slnka osvetľovali izbu naproti a odhaľovali mahagónový nábytok, celý veľmi jednoduchý, veľkú posteľ a detskú postieľku s kretónovými záclonami.
„Á!“ zvolal zrazu Lupin. „Ten istý obraz!“
„Presne ten istý!“ povedal som. „A dátum: vidíte ten dátum, červenou? 15. 4. 2.“
„Áno, vidím… A kto býva v tej izbe?“
„Jedna dáma… či skôr robotníčka, lebo sa musí živiť prácou… šitím, a to ju s dieťaťom sotva uživí.“
„Ako sa volá?“
„Louise d’Ernemont… Ako som počul, je to pravnučka generálneho nájomcu daní, ktorého za hrôzovlády gilotínovali.“
„Áno, v ten istý deň ako Andrého Chéniera,“ povedal Lupin. „Podľa dobových pamätí bol ten d’Ernemont vraj veľký boháč.“ Zdvihol hlavu a dodal: „Zaujímavý príbeh… Prečo ste mi to nepovedali hneď?“
„Lebo dnes je pätnásty apríl.“
„Nuž?“
„Nuž, včera som sa dozvedel (počul som, ako sa o tom rozprávajú u domovníka), že pätnásty apríl hrá v živote Louisy d’Ernemont dôležitú úlohu.“
„Nezmysel!“
„Táto žena, ktorá pracuje deň čo deň, udržiava svoje dve izby v poriadku a varí obed pre dievčatko, keď sa vráti z farskej školy… táto žena pätnásteho apríla, v rozpore so všetkými svojimi zvyklosťami, odchádza s dieťaťom o desiatej ráno a vracia sa až po zotmení. A takto to ide už roky, za každého počasia. Musíte uznať, že je čosi zvláštne na tomto dátume. Nachádzam ho na starom obraze, je napísaný aj na inom, podobnom obraze a riadi každoročné cesty potomkyne generálneho nájomcu daní d’Ernemont.“
„Áno, je to zvláštne… máte úplnú pravdu,“ povedal Lupin pomaly. „A neviete, kam chodí?“
„Nikto to nevie. Nikomu sa nezveruje. Vlastne hovorí veľmi málo.“
„Ste si istý svojimi informáciami?“
„Úplne. A najlepší dôkaz ich presnosti: tu ju máte.“
V zadnej časti izby naproti sa otvorili dvere a vošlo nimi dievčatko, sedem- či osemročné, ktoré pristúpilo k oknu a vyzrelo von. Za ním sa objavila dáma, vysoká, ešte stále pekná, so smutným a nežným výrazom. Obe už boli prichystané a oblečené, v šatách, ktoré boli samy osebe jednoduché, no prezrádzali matkinu záľubu v úhľadnosti a istú eleganciu.