Pekelná pasca
Maurice Leblanc
Pekelná pasca
Keď sa dostih skončil, dav ľudí valiaci sa k východu z hlavnej tribúny vrazil do Nicolasa Dugrivala. Ten si prudko siahol na vnútorné vrecko saka.
„Čo sa deje?“ spýtala sa jeho manželka.
„Stále som nesvoj… s tými peniazmi pri sebe! Bojím sa, že sa prihodí niečo mrzuté.“
Zahundrala:
„A ja ťa nechápem. Ako ti len môže zísť na um nosiť takú sumu so sebou? Do posledného haliera, čo máme! Bohvie, koľko roboty nás stálo, kým sme tie peniaze zarobili!“
„Ale choď!“ odvetil. „Nikto by neuhádol, že sú tu, v mojej náprsnej taške.“
„Áno, áno,“ zamrmlala. „Ten mladý sluha, čo sme ho minulý týždeň prepustili, o tom vedel všetko, však, Gabriel?“
„Áno, teta,“ povedal mladík, ktorý stál vedľa nej.
Nicolas Dugrival, jeho manželka a synovec Gabriel boli na dostihoch dobre známe postavy a stáli návštevníci ich vídali takmer každý deň: Dugrival bol mohutný, tučný muž s červenou tvárou, ktorý vyzeral, akoby si vedel užívať život. Jeho manželka, takisto mohutnej postavy, mala hrubú, vulgárnu tvár a vždy chodila oblečená v slivkovom hodvábe, ktorý už mal svoje najlepšie časy dávno za sebou. A synovec bol celkom mladý, štíhly, s bledou tvárou, tmavými očami a plavými, dosť kučeravými vlasmi.
Manželia zvyčajne presedeli na svojich miestach celé popoludnie. Za strýka stávkoval Gabriel: sledoval kone v padoku, zbieral tipy sprava i zľava medzi džokejmi a stajníkmi a behal sem a tam medzi tribúnami a totalizátorom.
V ten deň im šťastie prialo, lebo Dugrivalovi susedia trikrát videli, ako sa mladík vracia a podáva mu peniaze.
Piaty dostih sa práve končil. Dugrival si zapálil cigaru. Vtom k nemu pristúpil pán v priliehavom hnedom obleku, s tvárou zakončenou špicatou sivou briadkou, a dôverným šepotom sa spýtal:
„Nepatrí toto náhodou vám, pane?“
A ukázal mu zlaté hodinky s retiazkou.
Dugrival sa strhol:
„Ale áno… sú moje… Pozrite, tu sú moje iniciály, N. D.: Nicolas Dugrival!“
A hneď si zdeseným pohybom pritisol ruku na vrecko saka. Náprsná taška bola ešte tam.
„Ach,“ povedal s veľkou úľavou, „to je šťastie!… Ale aj tak, ako sa to, prepána, mohlo stať?… Poznáte toho naničhodníka?“
„Áno, máme ho pod zámkou. Buďte taký láskavý a poďte so mnou, hneď sa na tú vec pozrieme.“
„S kým mám tú česť…?“
„Pán Delangle, inšpektor. Už som dal upovedomiť vyšetrujúceho sudcu, pána Marquenna.“
Nicolas Dugrival vyšiel s inšpektorom a obaja zamierili na komisariát, ktorý stál kus cesty za hlavnou tribúnou. Boli od neho nejakých päťdesiat metrov, keď inšpektora oslovil akýsi muž a náhlivo mu povedal:
„Ten chlapík s hodinkami všetko vyklopil. Sme na stope celej bande. Pán Marquenne chce, aby ste naňho počkali pri totalizátore a dávali pozor pri štvrtom okienku.“
Pred stávkovými okienkami sa tlačil dav a inšpektor Delangle zahundral:
„To je nezmyselné nariadenie… Na koho mám dávať pozor?… To je celý pán Marquenne!…“
Odstrčil skupinku ľudí, ktorí sa naňho priveľmi tlačili:
„Namojveru, tu musí človek pracovať lakťami a pevne si držať mešec. Presne takto vám šlohli hodinky, pán Dugrival!“
„Nechápem…“
„Och, keby ste vedeli, ako tí páni pracujú! Človek nikdy neuhádne, čo vyvedú nabudúce. Jeden vám stúpi na nohu, druhý vás štuchne palicou do oka a tretí vám vyprázdni vrecko skôr, než sa spamätáte… Aj mňa už takto dostali.“ Odmlčal sa a potom nahnevane pokračoval: „Ale do paroma, načo tu postávať! Aký dav! To sa nedá vydržať!… Á, tamto nám pán Marquenne dáva znamenie!… Okamih, prosím… a určite ma tu počkajte.“
Predral sa davom. Nicolas Dugrival ho chvíľu sledoval očami. Keď mu inšpektor zmizol z dohľadu, ustúpil trochu nabok, aby ho ľudia nesácali.
Prešlo niekoľko minút. Šiesty dostih sa mal práve začať, keď Dugrival zbadal, že ho manželka so synovcom hľadajú. Vysvetlil im, že inšpektor Delangle vybavuje vec s vyšetrujúcim sudcom.