Trezor pani Imbertovej
Maurice Leblanc
TREZOR PANI IMBERTOVEJ
O tretej ráno stálo pred jednou z maliarskych víl, ktoré tvoria jedinú stranu bulváru Berthier, ešte pol tucta kočov. Dvere vily sa otvorili. Vyšla skupinka hostí, páni i dámy. Štyri koče odfrčali napravo i naľavo a na bulvári ostali len dvaja páni. Rozlúčili sa na rohu ulice de Courcelles, kde jeden z nich býval. Druhý sa rozhodol, že sa vráti pešo až k Porte Maillot.
Prešiel teda cez avenue de Villiers a pokračoval po chodníku oproti hradbám. V tú krásnu zimnú noc, čistú a studenú, bolo radosť kráčať. Dobre sa dýchalo. Kroky sa ozývali veselo.
Po niekoľkých minútach však mal nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje. A naozaj, keď sa obrátil, zbadal tieň muža, ktorý sa kradol pomedzi stromy. Nebol bojazlivý. Predsa však zrýchlil krok, aby sa čo najskôr dostal k mýtnici Ternes. Muž sa však rozbehol. Dosť znepokojený usúdil, že bude rozumnejšie postaviť sa mu čelom a vytiahnuť z vrecka revolver.
Nestihol to. Muž sa naňho prudko vrhol a na opustenom bulvári sa okamžite strhol zápas, zápas telo na telo, v ktorom hneď pocítil, že je v nevýhode. Volal o pomoc, bránil sa, no protivník ho zvalil na kopu štrku, zovrel mu hrdlo a zapchal mu ústa vreckovkou, ktorú mu vrážal medzi zuby. Oči sa mu zavreli, v ušiach mu zahučalo a už-už strácal vedomie, keď sa zovretie zrazu uvoľnilo a muž, ktorý ho dusil vlastnou váhou, sa zdvihol, aby sa teraz sám bránil proti nečakanému útoku.
Úder palicou na zápästie, kopanec do členka… muž dvakrát zavrčal od bolesti a krívajúc a kľajúc ušiel.
Nový príchodzí sa ho ani neunúval prenasledovať, sklonil sa a povedal:
„Ste ranený, pane?“
Ranený nebol, ale bol poriadne omráčený a nevládal sa udržať na nohách. Našťastie pribehol jeden z mýtnikov, ktorého privolal krik. Zavolali drožku. Pán do nej nastúpil v sprievode svojho záchrancu a odviezli ho do jeho paláca na avenue de la Grande-Armée.
Pred dverami, už celkom zotavený, sa rozplýval vo vďakách.
„Vďačím vám za život, pane, a verte mi, že na to nezabudnem. Nechcem teraz vyľakať manželku, ale záleží mi na tom, aby vám ešte dnes sama vyjadrila všetku moju vďačnosť.“
Pozval ho na obed a povedal mu svoje meno: Ludovic Imbert. A dodal:
„Smiem vedieť, s kým mám tú česť…“
„Ale pravdaže,“ odvetil druhý.
A predstavil sa:
„Arsène Lupin.“
* * *
Arsène Lupin vtedy ešte nemal tú slávu, ktorú mu vyniesli Cahornov prípad, útek z väznice Santé a toľko iných hlučných kúskov. Nevolal sa dokonca ani Arsène Lupin. Toto meno, ktorému budúcnosť chystala taký lesk, bolo vymyslené osobitne na označenie záchrancu pána Imberta a možno povedať, že práve v tomto prípade prijal krst ohňom. Pripravený na boj, to je pravda, vyzbrojený od hlavy po päty, ale bez prostriedkov, bez autority, ktorú dáva úspech, bol Arsène Lupin iba učňom remesla, v ktorom sa mal čoskoro stať majstrom.
Aký záchvev radosti ním preto prebehol, keď sa ráno prebudil a spomenul si na nočné pozvanie! Konečne sa blížil k cieľu! Konečne sa púšťal do diela hodného svojich síl a svojho talentu! Milióny Imbertovcov, aká nádherná korisť pre takú chuť, akú mal on!
Obliekol sa zvlášť na tú príležitosť: ošúchaný redingot, odraté nohavice, hodvábny cylinder už trochu vyblednutý do červena, rozstrapkané manžety a goliere, všetko veľmi čisté, ale zaváňajúce biedou. Namiesto kravaty čierna stužka zopnutá diamantom z orecha s prekvapením. A takto vystrojený zišiel dolu schodmi z bytu, ktorý obýval na Montmartri. Na treťom poschodí sa ani nezastavil, iba zaklopal hlavicou palice na zatvorené dvere. Vonku zamieril na vonkajšie bulváry. Práve išla električka. Nastúpil a človek, ktorý kráčal za ním, nájomník z tretieho poschodia, si sadol vedľa neho.