Arsène Lupin vo väzení
Maurice Leblanc
ARSÈNE LUPIN VO VÄZENÍ
Niet turistu hodného toho mena, ktorý by nepoznal brehy Seiny a ktorý by si cestou od ruín Jumièges k ruinám Saint-Wandrille nevšimol zvláštny malý feudálny zámok Malaquis, tak hrdo usadený na svojej skale uprostred rieky. Oblúk mosta ho spája s cestou. Základy jeho tmavých vežičiek splývajú so žulou, ktorá ho nesie, s obrovským balvanom, odtrhnutým ktovie z akého vrchu a hodeným sem akýmsi strašným otrasom zeme. Dookola sa pokojná voda veľkej rieky pohráva v tŕstí a na vlhkých hrebienkoch kameňov sa chvejú trasochvosty.
História Malaquis je drsná ako jeho meno a neprívetivá ako jeho silueta. Boli to samé boje, obliehania, útoky, lúpeže a vraždenia. Na večerných posiedkach v kraji Caux sa s mrazením spomínajú zločiny, ktoré sa tam spáchali. Rozprávajú sa tajomné legendy. Hovorí sa o povestnej podzemnej chodbe, ktorá kedysi viedla do opátstva Jumièges a do kaštieľa Agnès Sorel, krásnej priateľky Karola VII.
V tomto starom brlohu hrdinov a zbojníkov býva barón Nathan Cahorn, barón Satan, ako ho kedysi volali na burze, kde zbohatol trochu priprudko. Schudobnení páni z Malaquis mu museli za kus chleba predať sídlo svojich predkov. Umiestnil v ňom svoje obdivuhodné zbierky nábytku a obrazov, fajansy a rezbárskych prác. Žije tam sám s tromi starými sluhami. Nikto ta nikdy nevkročí. Nikto nikdy v kulisách tých starobylých siení neuzrel jeho troch Rubensov, jeho dvoch Watteauov, jeho kazateľnicu od Jeana Goujona a toľko iných divov, vyrvaných silou bankoviek najbohatším stálym hosťom verejných dražieb.
Barón Satan sa bojí. Nebojí sa o seba, ale o poklady, ktoré nazhromaždil s takou húževnatou vášňou a s takým bystrozrakom znalca, že ani tí najprefíkanejší obchodníci sa nemôžu pochváliť, že by ho boli oklamali. Miluje ich, tie svoje vzácnosti. Miluje ich urputne ako lakomec a žiarlivo ako milenec.
Každý deň pri západe slnka sa štyri železom pobité brány, ktoré strážia oba konce mosta a vchod do čestného dvora, zatvárajú a zamykajú na závoru. Pri najmenšom náraze by sa v tichu rozochveli elektrické zvončeky. Od Seiny sa niet čoho báť: skala sa tam dvíha kolmo.
A tu sa jedného septembrového piatku ako obyčajne zjavil pri predmostí poštár. A ako každý deň, ťažké krídlo brány pootvoril sám barón.
Premeral si muža tak dôkladne, akoby už dlhé roky nepoznal tú dobrácku veselú tvár a tie šibalské sedliacke oči, a muž mu so smiechom povedal:
„To som stále ja, pán barón. Nie som nejaký iný, čo by si obliekol moju blúzu a nasadil moju čiapku.“
„Ktovie, či nie,“ zamrmlal Cahorn.
Poštár mu odovzdal stoh novín. Potom dodal:
„A teraz, pán barón, mám aj čosi nové.“
„Čosi nové?“
„List… a k tomu doporučený.“
Barón žil v ústraní, bez priateľa, bez človeka, ktorý by sa oňho zaujímal, a nikdy nedostával listy. Hneď sa mu to zazdalo ako zlovestná udalosť, ktorá dáva dôvod na znepokojenie. Kto bol ten tajomný pisateľ, čo ho prišiel vyrušovať v jeho samote?
„Treba podpísať, pán barón.“
Podpísal a popritom hundral. Potom vzal list, počkal, kým poštár nezmizol za zákrutou cesty, prešiel sa zopár ráz sem a ta, oprel sa o zábradlie mosta a roztrhol obálku. Bol v nej hárok štvorčekovaného papiera s rukou písanou hlavičkou: Väznica Santé, Paríž (fr. santé = zdravie). Pozrel na podpis: Arsène Lupin. Ohromený čítal:
„Pán barón,
„v galérii, ktorá spája Vaše dva salóny, visí obraz Philippa de Champaigne, znamenite vypracovaný, a nesmierne sa mi páči. Podľa môjho vkusu sú aj Vaše Rubensy, ako aj Váš menší Watteau. V pravom salóne si značím kredenc z čias Ľudovíta XIII., tapisérie z Beauvais, empírový stolík so signatúrou Jacob a renesančnú truhlicu. V ľavom celú vitrínu šperkov a miniatúr.