Zatknutie Arsèna Lupina

Maurice Leblanc

ZATKNUTIE ARSÈNA LUPINA

Zvláštna plavba! A pritom sa začala tak dobre! Čo sa mňa týka, nikdy som nepodnikol cestu, ktorá by sa ohlasovala pod šťastnejšími znameniami. Provence je rýchly, pohodlný zaoceánsky parník a velí mu najprívetivejší z ľudí. Zišla sa na ňom tá najvyberanejšia spoločnosť. Nadväzovali sa známosti, organizovali sa zábavy. Mali sme ten rozkošný pocit, že sme odlúčení od sveta, odkázaní sami na seba ako na neznámom ostrove, a teda prinútení zblížiť sa jedni s druhými.

A my sme sa zbližovali…

Uvažovali ste niekedy o tom, čo je svojské a nečakané na takom zoskupení bytostí, ktoré sa ešte deň predtým vôbec nepoznali a ktoré budú po niekoľko dní, medzi nekonečným nebom a nesmiernym morom, žiť tým najdôvernejším životom, spolu vzdorovať hnevu oceána, desivému náporu vĺn, zlobe búrok i zákernému pokoju driemucej vody?

Je to v podstate sám život, prežitý v akejsi tragickej skratke, so svojimi búrkami a so svojou veľkoleposťou, so svojou jednotvárnosťou a rozmanitosťou, a azda práve preto vychutnávame s horúčkovitým chvatom a s o to prudšou rozkošou túto krátku plavbu, ktorej koniec vidíme už vo chvíli, keď sa začína.

No už niekoľko rokov sa deje čosi, čo dojmy z plavby zvláštnym spôsobom umocňuje. Malý plávajúci ostrov predsa len závisí od sveta, od ktorého sme sa pokladali za oslobodených. Trvá tu puto, ktoré sa uprostred oceána len pomaly, kúsok po kúsku rozväzuje a uprostred oceána sa kúsok po kúsku znova zväzuje. Bezdrôtový telegraf! Volanie z iného vesmíru, odkiaľ prichádzajú správy tým najzáhadnejším spôsobom, aký si možno predstaviť! Obrazotvornosť sa už nemôže utiekať k drôtom, v ktorých útrobách sa kĺže neviditeľný odkaz. Tajomstvo je ešte nepreniknuteľnejšie, ale aj poetickejšie, a nový zázrak si musíme vysvetľovať iba krídlami vetra.

A tak sme v prvých hodinách cítili, ako nás sleduje, sprevádza, ba predchádza ten vzdialený hlas, ktorý z času na čas zašepkal niekomu z nás pár slov odtamtiaľ. Prihovorili sa mi dvaja priatelia. Desiati ďalší, dvadsiati ďalší poslali nám všetkým ponad priestor svoje smutné či usmievavé pozdravy na rozlúčku.

Lenže na druhý deň, päťsto míľ od francúzskych brehov, za búrlivého popoludnia, nám bezdrôtový telegraf doručil depešu tohto znenia:

„Arsène Lupin na vašej palube, prvá trieda, blond vlasy, zranenie na pravom predlaktí, cestuje sám, pod menom R…“

Presne v tej chvíli sa na tmavej oblohe rozľahol prudký úder hromu. Elektrické vlny sa prerušili. Zvyšok depeše k nám už nedošiel. Z mena, pod ktorým sa Arsène Lupin skrýval, sme poznali iba začiatočné písmeno.

Keby bolo išlo o akúkoľvek inú novinu, nepochybujem, že zamestnanci telegrafnej stanice, lodný komisár i kapitán by boli tajomstvo úzkostlivo strážili. Sú však udalosti, ktoré akoby prelamovali aj tú najprísnejšiu diskrétnosť. Ešte v ten deň sme všetci vedeli, že chýrny Arsène Lupin sa skrýva medzi nami, hoci nikto nevedel povedať, ako sa vec rozniesla.

Arsène Lupin medzi nami! Nepolapiteľný vlamač, o ktorého kúskoch už celé mesiace písali všetky noviny! Záhadná postava, s ktorou starý Ganimard, náš najlepší policajt, zviedol onen súboj na život a na smrť s takými malebnými peripetiami! Arsène Lupin, vrtošivý gentleman, ktorý pracuje len v zámkoch a salónoch a ktorý raz v noci, keď vnikol k barónovi Schormannovi, odišiel odtiaľ s prázdnymi rukami a zanechal po sebe vizitku ozdobenú touto formulkou: „Arsène Lupin, gentleman-vlamač, sa vráti, keď bude nábytok pravý.“ Arsène Lupin, muž tisícich prevlekov: raz šofér, raz tenorista, bookmaker, mladý pán z dobrej rodiny, mladík, starec, obchodný cestujúci z Marseille, ruský lekár, španielsky torero!