← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 3 strany diela.

Pád domu Usherovcov

Edgar Allan Poe

ZÁNIK DOMU USHEROVCOV

Son cœur est un luth suspendu;
Sitôt qu’on le touche il résonne.

– De Béranger.

Jeho srdce je zavesená lutna,
len čo sa jej dotkneš, rozozvučí sa.
(pozn. prekl.)

Celý ten pochmúrny, temný a bezzvučný jesenný deň, keď oblaky viseli tiesnivo nízko na nebi, uberal som sa sám na koni neobyčajne smutným krajom, až som sa napokon, keď sa už zvečerievalo, ocitol na dohľad melancholického domu Usherovcov. Neviem, ako sa to stalo – ale pri prvom pohľade na budovu prenikol mi dušu pocit neznesiteľnej tiesne. Hovorím neznesiteľnej, lebo ten pocit nezmierňoval nijaký z tých napoly príjemných, pretože poetických dojmov, s akými myseľ zvyčajne prijíma aj najprísnejšie prírodné obrazy pustoty či hrôzy. Hľadel som na výjav pred sebou – na samotný dom a jednoduché črty krajiny okolo panstva, na holé múry, na prázdne okná podobné očiam, na zopár trsov bujnej ostrice a na niekoľko bielych kmeňov spráchnivených stromov – s takou úplnou skľúčenosťou duše, akú nemôžem prirovnať k nijakému pozemskému pocitu priliehavejšie než k precitnutiu hýrivca zo sna po ópiu – k trpkému návratu do všedného života, k ohavnému padaniu závoja. Bol to ľadový chlad, klesanie, zvieranie srdca – nevykúpená pustota myšlienok, ktorú nijaké bodce obrazotvornosti nevládali povzniesť k čomukoľvek vznešenému. Čo to bolo – zastavil som sa, aby som o tom porozmýšľal – čo to bolo, čo ma tak zbavovalo síl pri pohľade na dom Usherovcov? Bola to záhada celkom neriešiteľná. Nevedel som si poradiť ani s hmlistými predstavami, ktoré sa na mňa valili, kým som hĺbal. Musel som sa utiekať k neuspokojivému záveru, že hoci bezpochyby jestvujú zoskupenia celkom jednoduchých prírodných predmetov, ktoré majú moc takto na nás pôsobiť, rozbor tejto moci predsa patrí medzi úvahy, ktoré presahujú naše chápanie. Je možné, uvažoval som, že by stačilo iba inak rozostaviť jednotlivosti výjavu, podrobnosti obrazu, a jeho schopnosť pôsobiť žalostným dojmom by sa zmiernila, ba azda celkom zanikla. Vedený touto myšlienkou pritiahol som koňovi uzdu na zráznom brehu čierneho, prízračného jazierka, ktoré sa v nehybnom lesku rozprestieralo pri obydlí, a zahľadel som sa nadol – no so záchvevom ešte mrazivejším než predtým – na premenené a prevrátené obrazy sivej ostrice, príšerných kmeňov a prázdnych okien podobných očiam.

A predsa som si práve v tomto sídle tiesne zaumienil pobudnúť niekoľko týždňov. Jeho majiteľ, Roderick Usher, býval jedným z mojich dobrých druhov v chlapčenských časoch, no od nášho posledného stretnutia uplynulo mnoho rokov. Nedávno ma však v odľahlej časti krajiny zastihol list – list od neho – ktorý svojou divou naliehavosťou nepripúšťal inú než osobnú odpoveď. List svedčil o nervovom rozochvení. Pisateľ hovoril o ťažkej telesnej chorobe, o duševnej poruche, ktorá ho gniavi, a o úprimnej túžbe vidieť ma ako svojho najlepšieho, ba jediného osobného priateľa, v nádeji, že veselosť mojej spoločnosti mu prinesie akú-takú úľavu v chorobe. Spôsob, akým bolo toto všetko a ešte omnoho viac povedané, zjavné srdce v jeho prosbe – to mi nedovolilo váhať, a tak som bez meškania poslúchol výzvu, ktorú som predsa i naďalej pokladal za veľmi zvláštnu.

Hoci sme si ako chlapci bývali celkom dôverní, o svojom priateľovi som v skutočnosti vedel málo. Jeho zdržanlivosť bola vždy nesmierna a navyknutá. Vedel som však, že jeho prastarý rod sa od nepamäti vyznačoval osobitnou precitlivenosťou povahy, ktorá sa po dlhé veky prejavovala v mnohých dielach vznešeného umenia a v ostatných časoch v opätovných skutkoch štedrej, no nenápadnej dobročinnosti, ako aj vo vášnivej oddanosti zložitostiam hudobného umenia, azda ešte väčšmi než jeho pravoverným a ľahko rozpoznateľným krásam. Dozvedel som sa aj tú pozoruhodnú skutočnosť, že kmeň rodu Usherovcov, akokoľvek ctihodný vekom, nevyhnal nikdy nijakú trvácnu vetvu, inými slovami, že celý rod pokračoval len v priamej línii a že s nepatrnými a veľmi prechodnými výnimkami takto trval odjakživa. Práve tento nedostatok, uvažoval som, kým som v mysli preberal dokonalú zhodu medzi povahou sídla a povahou oddávna pripisovanou tomuto rodu, a kým som hútal o možnom vplyve, aký jedno mohlo za dlhé stáročia vykonávať na druhé – práve tento nedostatok vedľajšieho potomstva a z neho plynúce nemenné dedenie majetku i mena z otca na syna napokon oboje tak stotožnili, že pôvodný názov panstva splynul so starosvetským a dvojznačným pomenovaním „dom Usherovcov“ – pomenovaním, ktoré v mysliach sedliakov, čo ho užívali, akoby zahŕňalo i rodinu, i rodinné sídlo.

Povedal som už, že jediným účinkom môjho trochu detinského pokusu – pohľadu dolu do jazierka – bolo prehĺbenie prvého zvláštneho dojmu. Niet pochýb, že vedomie rýchleho vzrastu mojej poverčivosti – prečo by som ju tak nemal nazvať? – slúžilo najmä na to, aby ten vzrast ešte urýchlilo. Taký, oddávna to viem, je paradoxný zákon všetkých citov, ktorých základom je hrôza. A azda len z tohto dôvodu, keď som opäť zdvihol oči od obrazu domu vo vode k domu samému, skrsla mi v mysli čudná predstava – predstava vskutku taká smiešna, že ju spomínam len preto, aby som ukázal živú silu pocitov, ktoré ma zvierali. Moja obrazotvornosť sa rozohrala natoľko, že som skutočne uveril, že nad celým sídlom i panstvom visí ovzdušie vlastné iba im a ich najbližšiemu okoliu – ovzdušie, ktoré nemá nič spoločné s povetrím nebies, ale vyparilo sa zo spráchnivených stromov, zo sivého múru a z tichého jazierka – morový a tajomný výpar, kalný, lenivý, sotva rozoznateľný, olovenej farby.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.