Panstvo Arnheim

Edgar Allan Poe

PANSTVO ARNHEIM

Záhrada strihaná bola sťa pani spanilá,
čo v slasti akoby si driemala,
a oči k šíremu nebu privrela.
Azúrové polia nebies verne sa zrkadlili
v šírom okruhu, posiatom kvetmi svetla.
Ľalie a okrúhle iskierky rosy,
čo viseli im na azúrových listoch, žiarili
sťa mihotavé hviezdy vo večernej modrote.
– Giles Fletcher

Od kolísky až po hrob niesol môjho priateľa Ellisona vietor šťasteny. A slovo šťastena tu nepoužívam iba v jeho svetskom zmysle. Myslím ním to isté čo šťastie. Človek, o ktorom hovorím, akoby sa bol narodil na to, aby predznamenal učenie Turgota, Pricea, Priestleyho a Condorceta, aby na jedinom prípade ukázal to, čo sa pokladalo za chiméru perfekcionistov. V krátkom Ellisonovom jestvovaní som, tuším, videl vyvrátenú dogmu, že v samej ľudskej prirodzenosti väzí akýsi skrytý princíp, protivník blaha. Starostlivé skúmanie jeho životnej dráhy mi dalo pochopiť, že bieda ľudstva pramení spravidla z porušovania niekoľkých jednoduchých zákonov ľudskosti, že ako druh máme vo svojom vlastníctve dosiaľ nespracované prvky spokojnosti a že ani dnes, v terajšej temnote a pomätenosti všetkého myslenia o veľkej otázke spoločenského stavu, nie je nemožné, aby človek, jednotlivec, bol za istých neobyčajných a nanajvýš priaznivých okolností šťastný.

Takýmito názormi bol aj môj mladý priateľ celkom preniknutý, a preto stojí za povšimnutie, že neprerušovaná radosť, ktorá vyznačovala jeho život, bola do veľkej miery výsledkom vopred uváženého zámeru. Je vskutku zrejmé, že s menšou dávkou onej inštinktívnej filozofie, ktorá občas tak dobre zastúpi skúsenosť, by sa bol pán Ellison práve pre neobyčajný úspech svojho života zrútil do obvyklého víru nešťastia, ktorý zíva pred ľuďmi mimoriadnych darov. No mojím cieľom vôbec nie je písať esej o šťastí. Myšlienky môjho priateľa možno zhrnúť do niekoľkých slov. Pripúšťal iba štyri základné princípy, či presnejšie podmienky blaha. Za hlavnú pokladal (čuduj sa svete!) tú jednoduchú a čisto telesnú: voľný pohyb pod šírym nebom. „Zdravie," hovorieval, „dosiahnuteľné inými prostriedkami sotva stojí za to meno." Uvádzal ako príklad vytrženie lovca líšok a poukazoval na roľníkov, jediných ľudí, ktorých ako stav možno právom pokladať za šťastnejších než ostatných. Druhou podmienkou bola láska ženy. Treťou, a najťažšie uskutočniteľnou, pohŕdanie ctižiadosťou. Štvrtou cieľ neprestajného úsilia. A zastával názor, že za inak rovnakých okolností je miera dosiahnuteľného šťastia úmerná duchovnosti tohto cieľa.

Ellison bol pozoruhodný neprestajnou hojnosťou darov, ktoré naňho vylievala šťastena. Osobným pôvabom a krásou prevyšoval všetkých mužov. Jeho um bol z toho rodu, ktorému je nadobúdanie vedomostí menej námahou než intuíciou a nutnosťou. Jeho rodina patrila k najslávnejším v ríši. Jeho nevesta bola najpôvabnejšia a najoddanejšia zo žien. Jeho majetky boli odjakživa hojné, keď však dosiahol plnoletosť, ukázalo sa, že osud v jeho prospech prejavil jeden z tých neobyčajných rozmarov, ktoré ohromia celý spoločenský svet naokolo a len zriedka od základu nezmenia mravné ustrojenie tých, na ktorých padli.

Zdá sa, že asi sto rokov predtým, ako pán Ellison dospel, zomrel v odľahlej provincii istý pán Seabright Ellison. Tento pán zhromaždil kniežacie bohatstvo, a keďže nemal blízkych príbuzných, zaumienil si nechať svoj majetok po smrti sto rokov narastať. Dôkladne a prezieravo určil rozličné spôsoby jeho uloženia a celú sumu odkázal najbližšiemu pokrvnému s menom Ellison, ktorý bude po uplynutí sto rokov nažive. Podnikli sa mnohé pokusy zvrátiť tento zvláštny odkaz. Ich povaha ex post facto ich odsúdila na nezdar. Prebudila sa však pozornosť žiarlivej vlády a napokon vyšiel zákon, ktorý všetky podobné hromadenia zakázal. Tento zákon však nezabránil mladému Ellisonovi ujať sa na svoje dvadsiate prvé narodeniny, ako dedič svojho predka Seabrighta, majetku štyristopäťdesiat miliónov dolárov. (*1)

Keď vyšlo najavo, aké obrovské bohatstvo zdedil, rozprúdili sa, pravdaže, mnohé dohady o tom, ako s ním naloží. Veľkosť sumy a jej okamžitá dostupnosť pomiatli každého, kto o tej veci uvažoval. O držiteľovi hocijakého značného množstva peňazí si možno predstaviť, že vykoná hociktorú z tisíca vecí. Pri bohatstve, ktoré by iba prevyšovalo majetok ktoréhokoľvek občana, by bolo bývalo ľahké predstaviť si, že sa jeho držiteľ do krajnosti oddá módnym výstrednostiam svojej doby, alebo sa zamestná politickými intrigami, alebo zamieri k ministerskej moci, alebo si prikúpi šľachtickú hodnosť, alebo bude zhromažďovať rozsiahle zbierky umeleckých vzácností, alebo bude hrať štedrého mecenáša písomníctva, vedy a umenia, alebo založí veľké dobročinné ústavy a dá im svoje meno. No pri nepredstaviteľnom bohatstve, ktoré dedič skutočne vlastnil, sa tieto ciele, ako aj všetky obvyklé ciele zdali priúzkym poľom. Utiekli sa k číslam, a tie iba dovŕšili zmätok. Ukázalo sa, že už pri troch percentách dosahuje ročný výnos dedičstva nie menej než trinásť miliónov päťstotisíc dolárov. To bol milión stodvadsaťpäťtisíc mesačne, čiže tridsaťšesťtisícdeväťstoosemdesiatšesť denne, čiže tisícpäťstoštyridsaťjeden za hodinu, čiže dvadsaťšesť dolárov za každú minútu, ktorá ubehla. Tak sa obvyklá dráha dohadov nadobro pretrhla. Ľudia nevedeli, čo si predstaviť. Našli sa aj takí, čo sa nazdávali, že pán Ellison sa zbaví aspoň polovice svojho majetku ako celkom zbytočného nadbytku a rozdelením svojej hojnosti obohatí celé zástupy príbuzných. Najbližším z nich naozaj prenechal to veľmi nezvyčajné bohatstvo, ktoré mu patrilo ešte pred dedičstvom.