Tisíca druhý Šeherezádin príbeh
Edgar Allan Poe
, ako len pre triašku vládal, že o tejto morskej oblude už raz počul; že je to krutý démon s útrobami zo síry a s krvou z ohňa, ktorého stvorili zlí džinovia ako prostriedok na zosielanie biedy na ľudské pokolenie, že tie veci na jeho chrbte sú háveď, aká niekedy zamoruje mačky a psov, len o niečo väčšia a divšia, a že táto háveď má svoj úžitok, čo aký zlý, lebo ju svojím hryzením a pichaním trýzni a dráždi až do toho stupňa zúrivosti, aký je potrebný, aby revala a páchala zlo, a tak napĺňala pomstychtivé a zlomyseľné zámery skazených džinov.„‚Toto vysvetlenie ma prinútilo vziať nohy na plecia a bez toho, aby som sa čo i len raz obzrel, bežal som plnou rýchlosťou hore do kopcov, zatiaľ čo nosič bežal rovnako rýchlo, hoci takmer opačným smerom, takže sa mu týmto spôsobom napokon podarilo ujsť aj s mojimi batohmi, o ktoré sa nepochybne znamenite postaral – hoci to neviem posúdiť, lebo sa nepamätám, že by som ho bol ešte niekedy uzrel.
„‚Mňa samého však roj ľudohávede (ktorá prišla k brehu v člnoch) prenasledoval tak horlivo, že ma veľmi skoro dostihol, zviazal mi ruky i nohy a dopravil ma na obludu, ktorá ihneď zasa vyplávala doprostred mora.
„‚Teraz som trpko oľutoval svoju pochabosť, že som opustil pohodlný domov, aby som vystavoval život nebezpečenstvu v takýchto dobrodružstvách. No keďže ľútosť bola zbytočná, hľadel som zo svojho položenia vyťažiť, čo sa dalo, a usiloval som sa zabezpečiť si priazeň toho ľudozvera s trúbou, ktorý, ako sa zdalo, mal moc nad svojimi druhmi. V tomto úsilí sa mi darilo tak dobre, že mi to stvorenie o niekoľko dní preukázalo rozličné znaky svojej priazne a nakoniec si dokonca dalo tú námahu, že ma naučilo základy toho, čo vo svojej márnivosti nazývalo svojou rečou, takže napokon som sa s ním vedel bez ťažkostí zhovárať a podarilo sa mi vyjaviť mu svoju vrúcnu túžbu uzrieť svet.
„‚Višiš skvošiš škriek, Sindibád, hopsa-hejsa, chrum unt frfľav, sss, fss, vss,‘ povedal mi jedného dňa po obede – no prosím tisíckrát o prepáčenie, zabudol som, že vaše veličenstvo nie je oboznámené s nárečím Kikirdžanov (tak sa tie ľudozvery volali, predpokladám, že preto, lebo ich reč tvorila spojovací článok medzi rečou koňa a rečou kohúta). S vaším dovolením to preložím. ‚Višiš skvošiš‘ a tak ďalej – to jest: ‚Som šťastný, milý Sindibád, že si sa ukázal ako vskutku výborný chlapík. Chystáme sa teraz vykonať vec, ktorá sa volá oboplávanie zemegule, a keďže tak veľmi túžiš uzrieť svet, prižmúrim oko a poskytnem ti bezplatnú plavbu na chrbte obludy.‘“
Keď pani Šeherezáda dospela až sem, rozpráva „Jetotakčinieje“, kráľ sa prevalil z ľavého boku na pravý a povedal:
„Je vskutku veľmi prekvapujúce, moja drahá kráľovná, že si doposiaľ tieto neskoršie Sindibádove dobrodružstvá vynechávala. Vieš, že ich pokladám za neobyčajne zábavné a podivné?“
Keď sa kráľ takto vyjadril, ako sa dozvedáme, krásna Šeherezáda pokračovala vo svojom príbehu týmito slovami:
„Sindibád pokračoval vo svojom rozprávaní takto: ‚Poďakoval som ľudozverovi za láskavosť a čoskoro som sa na oblude cítil celkom ako doma. Plávala oceánom ohromnou rýchlosťou, hoci hladina oceánu nie je v tej časti sveta vonkoncom plochá, ale okrúhla ako granátové jablko, takže sme išli, aby som tak povedal, ustavične buď do kopca, alebo z kopca.‘“
„To bolo, myslím, veľmi podivné,“ povedal kráľ.
„A predsa je to čistá pravda,“ odvetila Šeherezáda.
„Mám o tom svoje pochybnosti,“ povedal kráľ, „ale prosím ťa, buď taká dobrá a pokračuj v príbehu.“
„Pokračujem,“ povedala kráľovná. „‚Obluda,‘ pokračoval Sindibád, obrátený ku kalifovi, ‚plávala, ako som už rozprával, do kopca a z kopca, až sme napokon prišli k ostrovu (stovky míľ v obvode), ktorý však predsa vystavala uprostred mora kolónia drobných tvorov podobných húseniciam.‘“ (*1)