Sud amontillada

Edgar Allan Poe

SUD AMONTILLADA.

Tisíc krívd od Fortunata som znášal, ako som najlepšie vedel, no keď sa odvážil k urážke, prisahal som pomstu. Vy, čo tak dobre poznáte povahu mojej duše, sa však nebudete domnievať, že som vyslovil hrozbu. Konečne budem pomstený. To bola vec definitívne rozhodnutá, no práve tá definitívnosť, s akou som ju rozhodol, vylučovala pomyslenie na riziko. Musím nielen potrestať, ale potrestať beztrestne. Krivda nie je odčinená, keď odplata dostihne toho, kto ju odčiňuje. Rovnako nie je odčinená, keď sa pomstiteľ nedá ako pomstiteľ pocítiť tomu, kto sa krivdy dopustil.

Treba vedieť, že som Fortunatovi ani slovom, ani skutkom nezavdal príčinu pochybovať o mojej dobrej vôli. Naďalej som sa mu, ako bolo mojím zvykom, usmieval do tváre a on nepostrehol, že môj úsmev teraz platí myšlienke na jeho obetovanie.

Mal jednu slabinu, tento Fortunato, hoci v iných ohľadoch to bol muž, ktorého bolo treba ctiť, ba i báť sa ho. Pýšil sa svojím znalectvom vín. Málo Talianov má pravého ducha virtuóza. Ich nadšenie býva zväčša prispôsobené času a príležitosti – aby mohli klamať britských a rakúskych milionárov. V maliarstve a v znalectve drahokamov bol Fortunato ako jeho krajania šarlatán, no vo veci starých vín bol úprimný. V tomto ohľade som sa od neho podstatne nelíšil: sám som sa dobre vyznal v talianskych ročníkoch a kupoval som hojne, kedykoľvek som mohol.

Jedného večera vo vrcholnom šialenstve karnevalového obdobia, okolo súmraku, som stretol svojho priateľa. Prihovoril sa mi s prehnanou srdečnosťou, lebo už bol veľa vypil. Mal na sebe šaškovský úbor. Bol oblečený v tesne priliehavých, pestro pruhovaných šatách a hlavu mu korunovala kužeľovitá čiapka s rolničkami. Bol som taký rád, že ho vidím, až sa mi zdalo, že mu nikdy neprestanem stískať ruku.

Povedal som mu: „Drahý Fortunato, to je šťastie, že ťa stretám. Ako pozoruhodne dobre dnes vyzeráš! Ale dostal som sud čohosi, čo sa vydáva za amontillado, a mám pochybnosti.“