← Späť na produkt

👁 Ukážka zdarma – prvé 3 strany diela.

Mesmerické zjavenie

Edgar Allan Poe

MESMERICKÉ ZJAVENIE

Nech už rationale mesmerizmu ešte halí akákoľvek pochybnosť, jeho ohromujúce fakty sú dnes už takmer všeobecne uznávané. O tých pochybujú už len skeptici z povolania – cech neužitočný a nevážený. Niet absolútnejšieho mrhania časom, než je pokus dokazovať v dnešnej dobe, že človek dokáže samým úkonom vôle zapôsobiť na svojho blížneho tak, že ho uvrhne do abnormálneho stavu, ktorého javy sa veľmi blízko podobajú javom smrti, alebo sa im aspoň podobajú väčšmi než javom ktoréhokoľvek iného normálneho stavu, aký poznáme, že osoba takto ovplyvnená používa v tomto stave vonkajšie zmyslové orgány len s námahou, a aj vtedy chabo, a predsa vníma (ostro zjemneným postrehom a kanálmi, o ktorých sa predpokladá, že sú neznáme) veci ležiace mimo dosahu telesných orgánov, že jej rozumové schopnosti sú navyše obdivuhodne povznesené a posilnené, že jej sympatie s osobou, ktorá na ňu takto pôsobí, sú hlboké, a napokon že jej vnímavosť na toto pôsobenie rastie s jeho častosťou, kým v tom istom pomere sa zvláštne javy ním vyvolávané stávajú rozsiahlejšími a výraznejšími.

Vravím, že dokazovať tieto veci, ktoré tvoria zákony mesmerizmu v jeho všeobecných črtách, by bolo prácou nad povinnosť. Ani nemienim svojim čitateľom vnucovať taký nepotrebný dôkaz. Dnes nie. Môj terajší zámer je veru celkom iný. Pohýna ma to, aby som navzdory celému svetu predsudkov bez komentára podrobne vyložil veľmi pozoruhodný obsah rozhovoru, ktorý sa odohral medzi bdelým spáčom a mnou.

Osobu, o ktorej je reč (pána Vankirka), som mal už oddávna vo zvyku mesmerizovať a dostavila sa u nej obvyklá vystupňovaná citlivosť a povznesenosť mesmerického vnímania. Už dlhé mesiace ho sužovali rozvinuté suchoty, ktorých ťaživejšie účinky zmierňovali moje úkony, a v noci v stredu pätnásteho tohto mesiaca ma zavolali k jeho lôžku.

Chorý trpel prudkou bolesťou v oblasti srdca a dýchal s veľkými ťažkosťami, pričom javil všetky bežné príznaky astmy. Pri takýchto kŕčoch mu zvyčajne prinášalo úľavu prikladanie horčice na nervové centrá, no tejto noci to skúšali márne.

Keď som vstúpil do jeho izby, privítal ma veselým úsmevom, a hoci zjavne trpel značnou telesnou bolesťou, duševne sa zdal celkom pokojný.

„Poslal som po vás dnes v noci,“ povedal, „ani nie tak preto, aby ste uľavili môjmu telesnému neduhu, ako preto, aby ste ma uspokojili vo veci istých psychických dojmov, ktoré mi v ostatnom čase spôsobili mnoho úzkosti a prekvapenia. Nemusím vám hovoriť, aký skeptický som doposiaľ býval v otázke nesmrteľnosti duše. Nemôžem poprieť, že akoby v samej tej duši, ktorú som popieral, vždy jestvoval akýsi nejasný polovičný pocit jej vlastného bytia. No tento polovičný pocit nikdy neprerástol do presvedčenia. Môj rozum s ním nemal nič spoločné. Všetky pokusy o logické skúmanie sa veru končili tým, že som bol ešte skeptickejší než predtým. Radili mi, aby som študoval Cousina. Študoval som ho v jeho vlastných dielach, ako aj v dielach jeho európskych a amerických ozvien. Do rúk sa mi dostal napríklad ‚Charles Elwood‘ pána Brownsona. Čítal som ho s hlbokou pozornosťou. Od začiatku do konca sa mi javil logický, no tie časti, ktoré neboli iba logické, boli nanešťastie úvodnými argumentmi neveriaceho hrdinu knihy. Z jeho záverečného zhrnutia sa mi zdalo zrejmé, že mysliteľ nedokázal presvedčiť ani sám seba. Jeho koniec zjavne zabudol na svoj začiatok ako Trinculova vláda. Slovom, netrvalo dlho a pochopil som, že ak má byť človek rozumovo presvedčený o vlastnej nesmrteľnosti, nikdy ho o nej nepresvedčia holé abstrakcie, aké sú už tak dlho v móde u moralistov Anglicka, Francúzska a Nemecka. Abstrakcie môžu baviť a cvičiť myseľ, ale nezmocnia sa jej. Aspoň tu na zemi, o tom som presvedčený, nás bude filozofia vždy márne vyzývať, aby sme hľadeli na vlastnosti ako na veci. Vôľa azda prisvedčí – duša – rozum nikdy.

„Opakujem teda, že som iba spolovice cítil a nikdy som rozumovo neveril. No v ostatnom čase sa ten pocit akosi prehĺbil, až sa natoľko priblížil súhlasu rozumu, že mi je ťažko rozlíšiť medzi nimi. A dokážem tento účinok aj jasne vystopovať až k mesmerickému vplyvu. Svoju myšlienku neviem vysvetliť lepšie než hypotézou, že mesmerické povznesenie mi umožňuje vnímať sled úsudkov, ktorý v mojom abnormálnom jestvovaní presviedča, no v plnej zhode s mesmerickými javmi nesiaha do môjho normálneho stavu inak než svojím účinkom. V bdelom spánku sú uvažovanie i jeho záver, príčina i jej účinok, prítomné spolu. V mojom prirodzenom stave príčina mizne a zostáva len účinok, a azda len čiastočný.

„Tieto úvahy ma priviedli na myšlienku, že by mohli vzísť dobré výsledky zo série dobre mierených otázok, ktoré by mi niekto kládol v mesmerizovanom stave. Často ste pozorovali hlboké sebapoznanie, aké prejavuje bdelý spáč – rozsiahle vedomosti, ktoré preukazuje vo všetkom, čo sa týka samého mesmerického stavu. A z tohto sebapoznania možno vyvodiť pokyny, ako správne viesť takúto katechézu otázok.“

Pravdaže som na tento pokus privolil. Niekoľko ťahov uvrhlo pána Vankirka do mesmerického spánku. Jeho dych sa okamžite uvoľnil a zdalo sa, že necíti nijaké telesné ťažkosti. Nasledoval potom tento rozhovor. V. v dialógu označuje pacienta a P. mňa.

P. Spíte?

V. Áno – nie. Radšej by som spal tvrdšie.

P. [Po niekoľkých ďalších ťahoch.] Spíte teraz?

V. Áno.

P. Ako sa podľa vášho domnenia skončí vaša terajšia choroba?

V. [Po dlhom váhaní a akoby s námahou.] Musím zomrieť.

Toto bol len úryvok. Získajte celé dielo a čítajte bez obmedzení.

Získať celé dielo →

Niektoré tituly sú pre registrovaných zadarmo – zaregistrujte sa.