Balónová mystifikácia
Edgar Allan Poe
BALÓNOVÁ MYSTIFIKÁCIA
[Ohromujúce správy expresne, via Norfolk! – Atlantik prekonaný za tri dni! Skvelý triumf lietacieho stroja pána Moncka Masona! – Príchod pána Masona, pána Roberta Hollanda, pána Hensona, pána Harrisona Ainswortha a štyroch ďalších na Sullivanov ostrov pri Charlestowne v Južnej Karolíne v riaditeľnom balóne „Victoria“ po prelete trvajúcom sedemdesiatpäť hodín od pevniny k pevnine! Úplné podrobnosti o výprave!
Nasledujúce jeu d’esprit s vyššie uvedeným nadpisom vysádzaným veľkolepými verzálkami a štedro popretkávaným výkričníkmi bolo pôvodne uverejnené ako holá skutočnosť v denníku „New York Sun“ a tam dokonale poslúžilo účelu vytvoriť nestráviteľnú potravu pre quidnuncov počas tých pár hodín, ktoré uplynuli medzi dvoma charlestonskými poštami. Nával po „jedinom liste, ktorý mal správy,“ bol čosi, čo prekonávalo aj to najúžasnejšie. A naozaj, ak (ako niektorí tvrdia) „Victoria“ tú zaznamenanú výpravu vskutku nevykonala, bude ťažké uviesť dôvod, prečo by ju vykonať nemala.]
Veľký problém je konečne vyriešený! Vzduch, práve tak ako zem a oceán, bol podmanený vedou a stane sa bežnou a pohodlnou cestou ľudstva. Atlantik bol skutočne prekonaný v balóne! a to bez ťažkostí – bez akéhokoľvek zjavného veľkého nebezpečenstva – s dokonalým ovládaním stroja – a v nepredstaviteľne krátkom čase, za sedemdesiatpäť hodín od brehu k brehu! Zásluhou horlivosti nášho agenta v Charlestone v Južnej Karolíne máme možnosť byť prvými, ktorí poskytnú verejnosti podrobný opis tejto najneobyčajnejšej výpravy. Uskutočnila sa medzi sobotou 6. tohto mesiaca o 11. hodine predpoludním a 2. hodinou popoludní v utorok 9. tohto mesiaca a vykonali ju Sir Everard Bringhurst, pán Osborne (synovec lorda Bentincka), pán Monck Mason a pán Robert Holland (známi vzduchoplavci), pán Harrison Ainsworth (autor diela „Jack Sheppard“ atď.) a pán Henson (projektant nedávneho neúspešného lietacieho stroja), spolu s dvoma námorníkmi z Woolwichu – celkom osem osôb. Na nižšie uvedené podrobnosti sa možno spoľahnúť ako na hodnoverné a v každom ohľade presné, keďže sú, až na drobnú výnimku, odpísané verbatim zo spoločných denníkov pána Moncka Masona a pána Harrisona Ainswortha, ktorých láskavosti vďačí náš agent aj za množstvo ústnych informácií o samotnom balóne, jeho konštrukcii a iných zaujímavostiach. Jediná úprava prijatého rukopisu bola urobená s cieľom pretaviť uponáhľanú správu nášho agenta, pána Forsytha, do súvislej a zrozumiteľnej podoby.
„BALÓN.
„Dva veľmi presvedčivé neúspechy z poslednej doby, totiž neúspechy pána Hensona a Sira Georgea Cayleyho, značne oslabili záujem verejnosti o predmet vzdušnej plavby. Zámer pána Hensona (ktorý spočiatku aj muži vedy pokladali za veľmi uskutočniteľný) bol založený na princípe naklonenej roviny, ktorá sa z výšiny spúšťala pôsobením vonkajšej sily, vyvolávanej a udržiavanej otáčaním lopatiek narážajúcich do vzduchu, ktoré tvarom i počtom pripomínali krídla veterného mlyna. No pri všetkých pokusoch, ktoré sa robili s modelmi v Adelaide Gallery, sa zistilo, že činnosť týchto lopatiek stroj nielenže nepoháňala, ale jeho let priam brzdila. Jediná hnacia sila, akú kedy prejavil, bol impetus, získaný zo zostupu po naklonenej rovine. Tento impetus zaniesol stroj ďalej vtedy, keď boli lopatky v pokoji, než keď boli v pohybe, čo dostatočne dokazuje ich zbytočnosť. Pri chýbajúcej hnacej sile, ktorá bola zároveň silou nadnášajúcou, celý výtvor nevyhnutne klesal. Táto úvaha priviedla Sira Georgea Cayleyho k tomu, aby myslel len na to, ako pripojiť vrtuľu k nejakému stroju, ktorý má sám osebe nezávislú schopnosť nadnášania – slovom, k balónu. Ten nápad však bol u Sira Georgea nový či pôvodný len potiaľ, pokiaľ ide o spôsob jeho uvedenia do praxe. Model svojho vynálezu vystavil v Polytechnic Institution. Pohonný princíp, čiže sila, sa aj tu uplatňoval na prerušovaných plochách, čiže lopatkách, uvedených do otáčania. Lopatky boli štyri, no ukázali sa celkom neúčinnými pri pohybe balóna aj pri podpore jeho vzostupnej sily. Celý zámer tak úplne stroskotal.
„Práve v tejto chvíli pán Monck Mason (ktorého plavba z Dovera do Weilburgu v balóne „Nassau“ vzbudila roku 1837 také veľké vzrušenie) prišiel na myšlienku využiť na pohon vzduchom princíp Archimedovej skrutky, pričom neúspech zámeru pána Hensona i Sira Georgea Cayleyho správne pripísal prerušovaniu plochy v samostatných lopatkách. Prvý verejný pokus urobil vo Willis’s Rooms, no potom svoj model preniesol do Adelaide Gallery.
„Tak ako balón Sira Georgea Cayleyho, aj jeho vlastný bol elipsoid. Jeho dĺžka bola trinásť stôp a šesť palcov – výška šesť stôp a osem palcov. Obsahoval asi tristodvadsať kubických stôp plynu, ktorý by, ak by išlo o čistý vodík, uniesol pri prvom naplnení dvadsaťjeden libier, kým plyn stihne zoslabnúť alebo uniknúť. Hmotnosť celého stroja a prístroja bola sedemnásť libier, takže zvyšovali asi štyri libry. Pod stredom balóna bola konštrukcia z ľahkého dreva, asi deväť stôp dlhá, priviazaná k samotnému balónu sieťou obvyklým spôsobom. Z tejto konštrukcie visel prútený kôš čiže gondola.
„Skrutka pozostáva z osi, ktorú tvorí dutá mosadzná rúrka osemnásť palcov dlhá. Cez os prechádza v polospirále, naklonenej pod uhlom pätnásť stupňov, sústava lúčov z oceľového drôtu. Lúče sú dve stopy dlhé, takže na každú stranu vyčnievajú o stopu. Tieto lúče sú na vonkajších koncoch pospájané dvoma pásmi splošteného drôtu – celok tak vytvára kostru skrutky, ktorú dopĺňa poťah z naolejovaného hodvábu, narezaného na kliny a napnutého tak, aby poskytoval pomerne rovnomerný povrch. Na oboch koncoch osi je táto skrutka podopretá stĺpikmi z dutej mosadznej rúrky, zostupujúcimi z obruče. V spodných koncoch týchto rúrok sú otvory, v ktorých sa otáčajú čapy osi. Z konca osi, ktorý je najbližšie ku gondole, vychádza oceľový hriadeľ, spájajúci skrutku s pastorkom pružinového mechanizmu upevneného v gondole. Činnosťou tejto pružiny sa skrutka roztáča s veľkou rýchlosťou a celku udeľuje pohyb vpred. Pomocou kormidla sa stroj dal ľahko obrátiť do ktoréhokoľvek smeru. Pružina mala v pomere k svojim rozmerom veľkú silu, lebo dokázala po prvom otočení zdvihnúť štyridsaťpäť libier na valci s priemerom štyri palce, a jej sila postupne rástla, ako sa naťahovala. Vážila celkovo osem libier a šesť uncí. Kormidlo tvorila ľahká trstinová kostra potiahnutá hodvábom, tvarom trochu podobná pálke, asi tri stopy dlhá a v najširšom mieste stopu široká. Vážilo asi dve unce. Dalo sa otočiť naplocho a nasmerovať nahor či nadol, ako aj doprava či doľava. Tak umožňovalo vzduchoplavcovi preniesť odpor vzduchu, nevyhnutne vznikajúci pri pohybe kormidla v naklonenej polohe, na ktorúkoľvek stranu, na ktorú chcel pôsobiť, a tým stočiť balón opačným smerom.