Revízor (Nikolaj Vasilievič Gogoľ): obsah, postavy a rozbor diela

Revízor v skratke

Autor	Nikolaj Vasilievič Gogoľ
Pôvodný názov	Ревизор (Revizor)
Prvé uvedenie	19. apríla 1836 (podľa starého ruského kalendára), Petrohrad, Alexandrinské divadlo
Literárny druh	dráma
Žáner	komédia (satirická spoločenská komédia)
Obdobie	realizmus (začiatky ruského kritického realizmu)
Forma	próza, 5 dejstiev
Miesto a čas	malé ruské újazdné mesto, dom mestského náčelníka a hostinec, 30. roky 19. storočia, asi dva dni
Hlavné postavy	Chlestakov, mladý úradníček z Petrohradu, a mestský náčelník Anton Antonovič
Rozsah	86 strán v našom vydaní

Stručný obsah (bez prezradenia konca)

Mestský náčelník malého ruského mesta zvolá úradníkov a oznámi im „prenepríjemnú správu“: z Petrohradu k nim ide revízor, a to inkognito. Všetci majú čo skrývať. V nemocnici je špina, v súde husi, náčelník berie úplatky a kupcov ožobračuje. Rýchlo sa preto zametá ulica, chorým sa nasadzujú čisté čiapky a vymýšľajú sa výhovorky.

Vtom dobehnú dvaja mestskí klebetníci, Bobčinskij a Dobčinskij, s novinou: v hostinci už dva týždne býva mladý pán z Petrohradu, nič neplatí a všetko si všíma. Iste je to on! Lenže Ivan Alexandrovič Chlestakov je obyčajný drobný úradník, ktorý prehral peniaze v kartách a nemá ani na obed. Keď za ním príde sám mestský náčelník, Chlestakov si myslí, že ho idú zavrieť. Náčelník si zas myslí, že revízor sa hnevá. Z dvoch vystrašených ľudí sa začne rodiť jedna veľká mýlka.

Revízor

Celú hru si môžete prečítať v novom preklade s vysvetlivkami starých ruských slov a hodností. Prvé strany sú zadarmo ako ukážka.

2,99 €

Do košíka

Detail knihy ✨ Zadarmo s PRO

Obsah po dejstvách

Prvé dejstvo. Mestský náčelník Anton Antonovič prečíta úradníkom list od známeho: do gubernie prišiel úradník, ktorý sa vydáva za súkromnú osobu. Každému radí, čo má rýchlo napraviť. Správca dobročinných ústavov Zemľanika má chorým dať čisté čiapky, sudca Ľapkin-Ťapkin má z úradu odpratať husi a poľovnícky bič a dozorca škôl Luka Lukič má krotiť čudáckych učiteľov. Sudca sa priznáva, že úplatky berie, ale iba „v chrtích šteňatách“. Náčelník poprosí poštmajstra, aby otváral listy, a ten sa prizná, že to robí aj tak, zo zvedavosti. Bobčinskij a Dobčinskij prinesú správu o mladíkovi z hostinca, ktorý „ani neplatí, ani neodchádza“. Náčelník sa zľakne a dá vymetať ulicu, ktorá vedie k hostincu. Úradníci sa majú vyhovárať, že kostol pri dobročinnom ústave „sa začal stavať, ale zhorel“. Od zmätku si namiesto klobúka chce nasadiť škatuľu. Jeho žena Anna Andrejevna a dcéra Marja Antonovna sú zvedavé na hosťa a posielajú slúžku na výzvedy.

Druhé dejstvo. Izbička v hostinci. Hladný sluha Osip prezradí, kto je jeho pán: obyčajný „ristrátorček“, najnižší úradník. Peniaze od otca stále prehajdáka a teraz cestuje domov na dedinu v Saratovskej gubernii. Chlestakov prehral posledné peniaze v kartách s pechotným kapitánom a hostinský mu už nechce dať jesť. Napokon dostane biedny obed. Prichádza mestský náčelník a obaja sa najprv boja jeden druhého. Chlestakov kričí, že do žalára nepôjde, a náčelník sa trasie, že sa revízor všetko dozvedel. Náčelník mu „požičia“ dvesto rubľov a nenápadne mu podstrčí štyristo. Chlestakovovo rozprávanie o otcovi a o ceste do Saratova pokladá za šikovné klamstvá. Pozve ho bývať k sebe. Bobčinskij celý čas načúva za dverami a napokon s nimi vletí do izby.

Tretie dejstvo. Doma čakajú ženy. Dobčinskij im prinesie náčelníkov lístok, napísaný narýchlo na účte z hostinca, a matka s dcérou sa hádajú, ktorá si oblečie ktoré šaty. Osip povie náčelníkovmu sluhovi Miškovi, že jeho pán je „generál, len z inej strany“. Chlestakov sa vracia z raňajok v nemocnici, kde mu chutila ryba labardan, a zoznámi sa s dámami. Po víne sa rozbehne a začne sa vystatovať: je priateľom Puškina, napísal Figarovu svadbu aj román Jurij Miloslavskij, na stole má melón za sedemsto rubľov, hrá whist s ministrami a raz riadil celý departement. Štátna rada sa ho vraj bojí. Úradníci sa trasú od strachu. Keď sa Chlestakov pri slovách o poľnom maršalovi pošmykne, s úctou ho podopierajú. Ide si zdriemnuť. Náčelník rozmýšľa, či je pravda čo len polovica z toho, čo počul, vypytuje sa Osipa a dáva mu peniaze. Pred dom postaví strážnikov, ktorí nesmú pustiť dnu nijakého kupca.

Štvrté dejstvo. Úradníci v slávnostných uniformách sa dohodnú, že sa revízorovi predstavia po jednom, „medzi štyrmi očami“. Sudcovi od strachu vypadnú bankovky z ruky a Chlestakov si ich „požičia“. Rovnako si požičia od poštmajstra, od roztraseného Luku Lukiča aj od Zemľaniku, ktorý pritom udá všetkých ostatných. Bobčinskij a Dobčinskij spolu dajú šesťdesiatpäť rubľov. Dobčinskij chce, aby jeho nemanželský syn mohol nosiť jeho meno, a Bobčinskij prosí, aby v Petrohrade povedal aj cárovi, že „žije Piotr Ivanovič Bobčinskij“. Až teraz Chlestakovovi dôjde, že ho pokladajú za štátnika, a o všetkom napíše posmešný list priateľovi Triapičkinovi. Osip ho súri, aby čím skôr odišli. Prichádzajú kupci so sťažnosťami na náčelníka a s „pôžičkou“ päťsto rubľov. Po nich dve ženy: zámočníkova žena, ktorej muža protiprávne vzali na vojnu, a poddôstojníkova žena, ktorú omylom vyšľahali. Potom sa Chlestakov zalieča k Marji Antonovne, pobozká ju na plece a kľakne si pred ňou. Keď vojde matka, kľakne si aj pred ňou a požiada o ruku ju. Keď sa vráti dcéra, žiada už o ruku dcéry. Prestrašený náčelník najprv neverí, potom ich požehná. Osip oznámi, že kone sú pripravené. Chlestakov ide vraj len na deň k bohatému strýkovi, vezme si ďalšie peniaze aj perzský koberec a trojka s ním odfrčí.

Piate dejstvo. Mestský náčelník a jeho žena sa už vidia v Petrohrade. On sníva o generálskej hodnosti, ona o prvom dome v hlavnom meste. Náčelník zavolá kupcov, vysmeje ich a žiada od nich poriadne dary ku svadbe. Celé mesto prichádza blahoželať. Hostia ho prosia o protekciu a popri tom si šepkajú závistlivé poznámky. Vtom vbehne poštmajster s rozpečateným listom: Chlestakov nebol revízor. Úradníci čítajú nahlas jeho list Triapičkinovi a každý sa v ňom dozvie, čo si o ňom Chlestakov myslí. Mestský náčelník je v ňom „hlúpy ako sivý valach“, Zemľanika „dokonalá sviňa v jarmulke“. Náčelník zúri na seba, na Bobčinského a Dobčinského aj na „čarbákov“, ktorí ho raz vložia do komédie. Vtedy vstúpi žandár: skutočný úradník, ktorý prišiel z Petrohradu na osobný rozkaz cára, ich žiada ihneď k sebe. Nasleduje nemý výstup. Všetci skamenejú a takmer poldruha minúty sa nepohnú.

Postavy

• Ivan Alexandrovič Chlestakov – asi dvadsaťtriročný drobný úradník z Petrohradu, „bez cára v hlave“, ako píše Gogoľ v poznámkach pre hercov. Nie je to premyslený podvodník. Hovorí a koná bez rozmyslu, rád sa vystatuje a klame, kým ho niekto počúva. Peniaze od úradníkov berie ako samozrejmosť. Že ho pokladajú za niekoho iného, pochopí až vo štvrtom dejstve.
• Mestský náčelník (Anton Antonovič Skvoznik-Dmuchanovskij) – hlava mesta, v službe tridsať rokov. Berie úplatky, okráda kupcov a vie sa pred vrchnosťou pretvarovať. Je prefíkaný, ale strach ho zaslepí. Od strachu rýchlo prechádza k povýšenosti.
• Anna Andrejevna – jeho žena, márnivá a zvedavá provinčná koketa. Súperí s vlastnou dcérou o pozornosť hosťa.
• Marja Antonovna – ich osemnásťročná dcéra. Chlestakov ju požiada o ruku.
• Osip – Chlestakovov sluha, starší a múdrejší než jeho pán. Hneď pochopí, čo sa deje, berie všetko, čo im dávajú, a súri pána na odchod.
• Ammos Fiodorovič Ľapkin-Ťapkin – sudca, vášnivý poľovník. Prečítal päť či šesť kníh, a preto je „trochu voľnomyšlienkár“. Úplatky berie v šteňatách.
• Artemij Filippovič Zemľanika – správca dobročinných ústavov (nemocnice). Tučný, úslužný a prefíkaný, pred revízorom udá všetkých kolegov.
• Luka Lukič Chlopov – dozorca škôl, ustráchaný človek, ktorému pred vyššou hodnosťou „duša mi jednoducho zamrie“.
• Ivan Kuzmič Špekin – poštmajster, prostoduchý a zvedavý. Otvára cudzie listy, a tak napokon odhalí pravdu.
• Bobčinskij a Dobčinskij – dvaja Piotrovia Ivanovičovia, mestskí klebetníci, ktorí sa na seba podobajú a stále si skáču do reči. Oni prví rozhlásia, že Chlestakov je revízor.
• Christian Ivanovič – lekár, ktorý nevie po rusky ani slovo.
• Deržimorda, Svistunov – strážnici, policajný komisár Stepan Iľjič.
• Kupci, zámočníkova žena, poddôstojníkova žena – obete náčelníkovej svojvôle, ktoré sa chodia sťažovať.
• Triapičkin – Chlestakovov priateľ v Petrohrade, ktorý píše „článočky“. Na scéne sa neobjaví.
• Žandár – v poslednom výstupe ohlási príchod skutočného revízora.

Téma a hlavná myšlienka

Hlavnou témou je úplatkárstvo, strach a pretvárka úradníkov v cárskom Rusku. Každý z nich zneužíva úrad: náčelník okráda kupcov, sudca nerieši spisy, v nemocnici sa podľa Zemľaniku „všetci sa uzdravujú ako muchy“, poštmajster číta cudzie listy. Pred vrchnosťou sa však všetci krčia a podlizujú sa jej. Revízor vlastne ani nemusí nič kontrolovať. Úradníci sa sami prezradia, sami ponúkajú úplatky a sami sa navzájom udávajú.

Druhou témou je klamstvo a márnivosť. Chlestakov klame, lebo sa chce páčiť. Mestu stačí jeho petrohradský oblek a sebavedomé reči. Ľudia vidia to, čo vidieť chcú, a čoho sa boja.

Hlavná myšlienka: strach zo zlého svedomia robí z ľudí slepcov a smiešne figúrky. Hra sa nesmeje jednému mestu, ale každému, kto sa v ňom spozná. Preto mestský náčelník na konci kričí priamo do hľadiska: „Na kom sa smejete? Na sebe sa smejete!“

Rozbor: kompozícia, jazyk a komika

• Kompozícia je chronologická, v piatich dejstvách: úvod (správa o revízorovi), zápletka (Bobčinskij a Dobčinskij objavia „revízora“ v hostinci), vyvrcholenie (Chlestakovovo vystatovanie, úplatky a zásnuby s Marjou), obrat (Chlestakov odíde a náčelník sa už vidí generálom) a rozuzlenie (list prezradí pravdu, žandár ohlási skutočného revízora).
• Rámcová stavba: hra sa začína aj končí správou o revízorovi. Prvá veta oznamuje, že revízor ide, posledná, že už prišiel. Všetko medzi tým bol omyl.
• Nemý výstup na konci je Gogoľov nápad: herci takmer poldruha minúty stoja skamenení. Gogoľ v poznámkach pre hercov zdôrazňuje, že posledné slovo musí „vyvolať elektrický otras vo všetkých naraz“.
• Hra nemá kladného hrdinu. Medzi hlavnými postavami niet ani jedného čestného človeka a aj ľúbostná zápletka je len hra.
• Epigraf „Na zrkadlo nenadávaj, keď máš krivú hubu“ je ľudové príslovie. Hra je zrkadlom spoločnosti. Kto sa hnevá na komédiu, hnevá sa vlastne sám na seba.
• Druhy komiky: situačná (náčelník a Chlestakov sa boja jeden druhého, škatuľa namiesto klobúka, Bobčinskij vletí do izby aj s dverami, Luka Lukič si zapaľuje cigaru z nesprávneho konca), charakterová (Chlestakovovo vystatovanie, náčelníkova pretvárka) a slovná (Bobčinskij a Dobčinskij si skáču do reči, Osipove skomoleniny ako „tijáter“ a „ristrátorček“).
• Satira a groteska: smiech je kritikou úradníckeho sveta. Prehnané scény, napríklad tridsaťpäťtisíc kuriérov alebo nemý výstup, sú až groteskné.
• Hovoriace mená: v ruštine mnohé mená niečo znamenajú. Zemľanika je jahoda, Deržimorda znie ako „drž papuľu“ a Ľapkin-Ťapkin pripomína ruské „ťap-ľap“, teda odbyto, ledabolo.
• Typy prehovorov: dialógy, monológy (Osip a Chlestakov v 2. dejstve, náčelník v 5. dejstve), veľmi časté repliky „nabok“, v ktorých postava prezrádza, čo si naozaj myslí, a v 5. dejstve aj repliky priamo k divákom.

Najznámejšie citáty

Pozval som vás, páni, aby som vám oznámil prenepríjemnú správu: ide k nám revízor.

Prvá veta hry, mestský náčelník (1. dejstvo, 1. výstup).

Ja som všade, všade. Do paláca chodím každý deň. Hneď zajtra ma povýšia za poľného marš…

Vrchol Chlestakovovho vystatovania (3. dejstvo, 6. výstup). Hneď nato sa pošmykne a úradníci ho s úctou podopierajú.

Nie, to si nemyslite: ja neberiem vôbec nijaké úplatky.

Chlestakov kupcom (4. dejstvo, 10. výstup). O vetu neskôr si od nich „požičia“ päťsto rubľov aj strieborný podnos.

Klame, namojdušu klame. Ona sa vyšľahala sama.

Mestský náčelník o poddôstojníkovej žene, ktorú dal vyšľahať (4. dejstvo, 15. výstup). V ruštine sa z nej stalo okrídlené slovo o vyhováraní, ktoré vinu zvaľuje na obeť.

Na kom sa smejete? Na sebe sa smejete!

Mestský náčelník po prečítaní Chlestakovovho listu (5. dejstvo, 8. výstup). Najslávnejšia veta hry, mieri priamo na divákov.

O autorovi

Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 – 1852) bol ruský prozaik a dramatik ukrajinského pôvodu, jeden zo zakladateľov ruského realizmu. Narodil sa v Poltavskej gubernii na Ukrajine, ktorá vtedy patrila k Ruskej ríši. Ako mladík odišiel do Petrohradu, krátko pracoval ako drobný úradník a svet kancelárií, hodností a úplatkov poznal z prvej ruky. Preslávili ho poviedky z ukrajinského vidieka, zbierka Mirgorod s novelou Taras Buľba a petrohradské poviedky, napríklad Nos a Plášť. Námet Revízora mu podľa tradície dal Alexander Puškin. Premiéru v roku 1836 si podľa svedectiev pozrel aj cár Mikuláš I. Hra vyvolala veľké spory a Gogoľ potom na dlhé roky odišiel do cudziny, najmä do Ríma. Tam písal román Mŕtve duše (1842). Koniec života prežil v náboženskej kríze, krátko pred smrťou spálil rukopis druhého dielu Mŕtvych duší a zomrel v Moskve.

Čitateľský denník: vzor

• Názov: Revízor
• Autor: Nikolaj Vasilievič Gogoľ
• Literárny druh a žáner: dráma, satirická komédia
• Hlavné postavy: Chlestakov, Osip, mestský náčelník Anton Antonovič, Anna Andrejevna, Marja Antonovna, Bobčinskij a Dobčinskij, úradníci mesta
• Miesto a čas deja: malé ruské mesto, 30. roky 19. storočia, asi dva dni
• Obsah: Mestský náčelník sa dozvie, že do mesta ide inkognito revízor z Petrohradu. Dvaja klebetníci ho omylom „objavia“ v hostinci: je to mladý úradníček Chlestakov, ktorý prehral peniaze v kartách. Vystrašení úradníci ho uctievajú, hostia a podplácajú. Chlestakov sa vystatuje, berie peniaze a zasnúbi sa s náčelníkovou dcérou. Potom odíde. Z jeho listu priateľovi sa úradníci dozvedia, že nebol revízor a že sa im vysmieva. Vtom žandár ohlási príchod skutočného revízora.
• Hlavná myšlienka: Zlé svedomie a strach robia z ľudí slepcov. Úplatkárstvo a pretvárka sú smiešne, ale aj nebezpečné, a smiech hry mieri na každého z nás.
• Môj názor: (sem napíšte, ktorá scéna vás najviac pobavila a či poznáte niekoho podobného Chlestakovovi)

Časté otázky

Ako sa Revízor končí? Poštmajster otvorí Chlestakovov list a všetci sa dozvedia, že nebol revízor. Chlestakov je už preč aj s peniazmi. Vtom žandár oznámi, že prišiel skutočný úradník z Petrohradu na osobný rozkaz cára a žiada ich ihneď k sebe. Hra sa končí nemým výstupom, v ktorom všetci skamenejú.

Kto je v Revízorovi skutočný revízor? Na scéne sa neobjaví. Ohlási ho až žandár v poslednom výstupe. Chlestakov revízorom nikdy nebol, mesto si ho samo vymyslelo.

Je Chlestakov podvodník? Nie vedome. Nič neplánuje. Najprv si myslí, že ho idú zatvoriť pre dlhy. Za štátnika sa nevydáva, len sa vystatuje a berie, čo mu ponúkajú. Že ho pokladajú za niekoho iného, pochopí až vo štvrtom dejstve. Viac rozumu má jeho sluha Osip, ktorý ho súri, aby čím skôr ušli.

Prečo si úradníci myslia, že Chlestakov je revízor? Lebo sa ho boja. Bobčinskij a Dobčinskij vidia mladého pána z Petrohradu, ktorý dva týždne býva v hostinci, neplatí a podľa Bobčinského si „všetko si obzrel“. Mestu to stačí. Keď sa Chlestakov potom nahnevá, náčelník to pokladá za hnev revízora.

Koľko má Revízor strán? V našom vydaní 86 strán. Je to komédia v piatich dejstvách, prečíta sa za jedno či dve popoludnia.

Je Revízor komédia? Áno, satirická komédia. Smiech v nej však nie je bezstarostný. Na konci sa nik nezmení a nikto nevyhrá a náčelníkova veta „Na sebe sa smejete!“ patrí divákom.