Zlatý trojuholník
Maurice Leblanc
I. Mama Coralie
Krátko predtým, než odbilo pol siedmej, keď večerné tiene hustli, prišli dvaja vojaci na malú, stromami vysadenú križovatku, ktorú oproti múzeu Galliera tvorí stretnutie ulice Chaillot s ulicou Pierre-Charron.
Jeden mal na sebe horizontovomodrý plášť pešiaka. Druhý, Senegalčan, nosil ten béžový vlnený odev so širokými nohavicami a priliehavou blúzou, do akého od vojny obliekajú zuávov a afrícke jednotky. Jednému ostala už len jedna noha, ľavá. Druhému len jedna ruka, pravá.
Obišli priestranstvo, uprostred ktorého stojí pekné súsošie Silénov, a zastali. Pešiak odhodil cigaretu. Senegalčan ju zdvihol, rýchlo z nej niekoľkokrát potiahol, stisol ju medzi palcom a ukazovákom, aby ju zahasil, a strčil si ju do vrecka.
To všetko bez jediného slova.
Takmer v tej istej chvíli vyšli z ulice Galliera dvaja ďalší vojaci, o ktorých by sa nedalo povedať, ku ktorej zbrani patria, lebo ich vojenská výstroj pozostávala z najrozličnejších civilných kusov. Jeden však mal na hlave zuávsku šešiu, druhý delostrelecké kepi. Prvý chodil o barlách, druhý o paliciach.
Tí dvaja sa postavili ku kiosku, ktorý stojí na kraji chodníka.
Ulicami Pierre-Charron, Brignoles a Chaillot prišli, každý osve, ešte traja: bezruký peší strelec, sapér, ktorý kríval, a námorný pešiak s akoby vykrúteným bokom. Každý zamieril rovno k jednému zo stromov a oprel sa oň.
Nevymenili si ani slovo. Nezdalo sa, že by sa niektorý z tých siedmich zmrzačených poznal so svojimi druhmi, že by si ich všímal alebo si vôbec uvedomoval ich prítomnosť.
Stáli za svojimi stromami, za kioskom či za súsoším Silénov a nehýbali sa. A tí zopár chodcov, ktorí toho večera 3. apríla 1915 prechádzali cez túto málo frekventovanú križovatku, sotva osvetlenú zatienenými pouličnými lampami, sa nezdržiavali pozorovaním ich nehybných postáv.
Odbilo pol siedmej.
V tej chvíli sa otvorili dvere jedného z domov s výhľadom na námestíčko. Vyšiel z neho muž, zavrel za sebou, prešiel cez ulicu Chaillot a obišiel priestranstvo.
Bol to dôstojník v khaki. Spod červenej poľnej čiapky ozdobenej troma zlatými šnúrkami mu hlavu obopínal široký plátenný obväz, ktorý zakrýval čelo i šiju. Bol vysoký a veľmi štíhly. Pravá noha sa mu končila drevenou nohou s gumovou podložkou. Opieral sa o palicu.
Keď opustil námestíčko, zišiel na vozovku ulice Pierre-Charron. Tam sa obrátil a z niekoľkých miest sa pokojne rozhliadol.
Táto dôkladná obhliadka ho priviedla späť k jednému zo stromov na priestranstve. Koncom palice jemne štuchol do brucha, ktoré spoza neho trčalo. Brucho sa stiahlo.
Dôstojník sa znova pohol.
Tentoraz sa už definitívne vzdialil ulicou Pierre-Charron smerom k centru Paríža. Dostal sa tak na Champs-Élysées a vykročil po ľavom chodníku nahor.
O dvesto krokov ďalej stál rozľahlý palác, premenený, ako hlásal transparent, na lazaret.
Dôstojník sa postavil kúsok obďaleč, aby ho nevideli tí, čo z neho vychádzali, a čakal.
Odbilo trištvrte na sedem, potom sedem hodín.
Uplynulo ešte niekoľko minút.
Z paláca odišlo päť ľudí. Potom ešte dvaja. Napokon sa na prahu vestibulu zjavila dáma, ošetrovateľka vo veľkom modrom plášti označenom červeným krížom.
„To je ona,“ zašepkal dôstojník.
Vydala sa tou istou cestou ako predtým on a zabočila do ulice Pierre-Charron, po ktorej kráčala pravým chodníkom, teda smerom ku križovatke s ulicou Chaillot.
Kráčala ľahko, pružným a pravidelným krokom. Vietor, do ktorého sa rýchlou chôdzou opierala, nadúval jej dlhý modrý závoj a rozvieval ho okolo pliec. Napriek objemnému plášťu bolo možné tušiť rytmus jej bokov a mladosť jej pohybov.
Dôstojník zostával vzadu, kráčal s roztržitým výrazom a krútil vo vzduchu palicou ako chodec, ktorý sa len tak prechádza.
V tej chvíli v tejto časti ulice nebolo vidieť nikoho okrem nej a jeho.
No sotva prešla cez triedu Marceau, dávno predtým, než sa tam dostal on, pohol sa automobil, ktorý stál pri kraji triedy, a vydal sa tým istým smerom ako mladá žena, pričom si udržiaval stále rovnaký odstup.
Bol to taxík. A dôstojník si všimol dve veci: po prvé, že vnútri sedia dvaja muži, a po druhé, že jeden z nich, ktorému na okamih zazrel tvár preťatú hustými fúzmi a zavŕšenú sivým plsteným klobúkom, sa takmer neprestajne vykláňal z dvierok a zhováral sa so šoférom.
Ošetrovateľka však kráčala ďalej a neobzerala sa. Dôstojník prešiel na druhý chodník a zrýchlil krok, tým skôr, že sa mu zdalo, akoby auto zrýchľovalo, čím väčšmi sa mladá žena blížila ku križovatke.
Z miesta, kde stál, dôstojník obsiahol jediným pohľadom takmer celé námestíčko, a hoci mal veľmi bystrý zrak, v tme nerozoznal nič, čo by prezrádzalo prítomnosť siedmich zmrzačených. Okrem toho nikde ani chodec. Ani voz. Len na obzore, v tme širokých tried, ktoré sa križovali, rušili ticho dve električky so stiahnutými roletami.
Ani mladá žena, ak vôbec venovala pozornosť tomu, čo sa deje na ulici, zrejme nevidela nič, čo by ju mohlo znepokojiť. Nedávala najavo ani najmenšie zaváhanie. A počínanie auta, ktoré ju sledovalo, ju zrejme neupútalo o nič viac, lebo sa ani raz neobzrela.
Auto ju však dobiehalo. Pri námestíčku ho od ošetrovateľky delilo nanajvýš desať až pätnásť metrov, a keď tá, stále zahĺbená, došla k prvým stromom, auto sa k nej priblížilo ešte väčšmi, opustilo stred vozovky a začalo sa držať pri chodníku, zatiaľ čo na opačnej strane, teda vľavo, ten z dvoch mužov, ktorý sa vykláňal, otvoril dvierka a zostupoval na stúpadlo.
Dôstojník znova rýchlo prešiel na druhú stranu, bez obavy, že ho uvidia, lebo títo ľudia sa pri takomto vývoji vecí zdali nevšímaví ku všetkému, čo nesúviselo s ich manévrom. Priložil si k ústam píšťalku. Nebolo pochýb, že sa očakávaná udalosť každú chvíľu stane.