Revízor

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

Na zrkadlo nenadávaj,
keď máš krivú hubu.

Ľudové príslovie.

Osoby

Charaktery a kostýmy

Poznámky pre pánov hercov

Mestský náčelník, človek už zostarnutý v službe a svojím spôsobom veľmi nehlúpy. Hoci berie úplatky, správa sa veľmi solídne. Je dosť seriózny, ba trochu aj mudrlant. Nehovorí ani nahlas, ani potichu, ani veľa, ani málo. Každé jeho slovo má váhu. Črty tváre má hrubé a tvrdé ako každý, kto začínal službu od najnižších hodností. Prechod od strachu k radosti, od hrubosti k povýšenosti je u neho dosť rýchly, ako u človeka s hrubo vyvinutými sklonmi duše. Oblečený je, ako zvyčajne, do svojej uniformy s petlicami^[1] a do vysokých jazdeckých čižiem^[2] s ostrohami^[3]. Vlasy má krátko ostrihané, prešedivené.

[1] Petlice: párové označenia z látky alebo kovu na golieri uniformy. V Rusku pred rokom 1917 slúžili ako hodnostné označenie podľa tabuľky hodností. (pozn. prekl.)

[2] Vysoké jazdecké čižmy (rus. botforty, z fr. bottes fortes): čižmy jazdcov s vysokými sárami a prišitými klapkami, ktoré zakrývali koleno. (pozn. prekl.)

[3] Ostrohy: pomôcka jazdca pripevnená na pätu čižmy. Slúžia na ovládanie koňa, lebo zosilňujú tlak lýtka na jeho boky. (pozn. prekl.)

Anna Andrejevna, jeho žena, provinciálna koketa^[4], ešte nie celkom v pokročilom veku, vychovaná spolovice na románoch a pamätníkoch, spolovice na starostiach o komoru a izbu pre slúžky. Je veľmi zvedavá a keď sa naskytne príležitosť, prejavuje márnivosť. Niekedy získa moc nad mužom len preto, že on nevie, čo jej odpovedať. Táto moc sa však vzťahuje len na drobnosti a spočíva iba vo výčitkách a posmeškoch. V priebehu hry sa štyri razy prezlieka do rôznych šiat.

[4] Koketa: žena, ktorá sa usiluje páčiť a pútať pozornosť mužov svojím zjavom a spôsobmi. (pozn. prekl.)

Chlestakov, mladý človek, asi dvadsaťtriročný, tenučký, chudučký. Je trochu prihlúply a, ako sa hovorí, bez cára v hlave, jeden z tých ľudí, ktorých v kanceláriách nazývajú najprázdnejšími. Hovorí a koná bez akéhokoľvek rozmyslu. Nedokáže sa dlhšie sústrediť na jedinú myšlienku. Reč má trhanú a slová mu vyletujú z úst celkom nečakane. Čím viac úprimnosti a prostoty predstaviteľ tejto úlohy prejaví, tým viac získa. Oblečený je podľa módy.

Osip, sluha, je taký, akí zvyčajne bývajú sluhovia v trochu pokročilejších rokoch. Hovorí seriózne, pozerá trochu nadol, je mudrlant a rád si sám pre seba číta mravné ponaučenia na adresu svojho pána. Hlas má takmer vždy vyrovnaný, v rozhovore s pánom nadobúda prísny, úsečný, ba trochu aj hrubý výraz. Je múdrejší než jeho pán, a preto sa skôr dovtípi, ale nerád veľa hovorí a je mlčanlivý šibal. Jeho kostým je sivý alebo modrý obnosený surdut^[5].

[5] Surdut (z fr. surtout, tiež redingot): dlhý dvojradový kabát podobný plášťu, zvyčajne vypasovaný. (pozn. prekl.)

Bobčinskij a Dobčinskij, obaja nízučkí, krátučkí, veľmi zvedaví. Neobyčajne sa na seba podobajú. Obaja majú malé brušká, obaja hovoria rýchlo a nesmierne si pomáhajú gestami a rukami. Dobčinskij je trochu vyšší a serióznejší než Bobčinskij, ale Bobčinskij je bezprostrednejší a živší než Dobčinskij.

Ľapkin-Ťapkin, sudca, človek, ktorý prečítal päť či šesť kníh, a preto je trochu voľnomyšlienkár. Veľký milovník dohadov, a preto dáva každému svojmu slovu váhu. Jeho predstaviteľ musí mať v tvári stále významnú minu. Hovorí basom, zdĺhavo naťahuje slová, chrapľavo a sipľavo, ako staré hodiny, ktoré najprv zasyčia a len potom odbíjajú.

Zemľanika, správca dobročinných ústavov, veľmi tučný, nemotorný a neohrabaný človek, no napriek tomu všetkému prefíkanec a šibal. Veľmi úslužný a večne v zhone.

Poštmajster, človek prostoduchý až naivný.

Ostatné úlohy si nevyžadujú osobitné vysvetlenia. Ich originály má človek takmer vždy pred očami.

Páni herci musia venovať osobitnú pozornosť poslednému výstupu. Posledné vyslovené slovo musí vyvolať elektrický otras vo všetkých naraz, odrazu. Celá skupina musí zmeniť postoj v jedinom okamihu. Zvuk úžasu sa musí vydrať zo všetkých žien naraz, akoby z jednej hrude. Pri nedodržaní týchto poznámok sa môže stratiť celý efekt.

Prvé dejstvo

Izba v dome mestského náčelníka

Výstup I

Mestský náčelník, správca dobročinných ústavov, dozorca škôl, sudca, policajný komisár, lekár, dvaja strážnici.

Mestský náčelník. Pozval som vás, páni, aby som vám oznámil prenepríjemnú správu: ide k nám revízor.

Ammos Fiodorovič. Ako revízor?

Artemij Filippovič. Ako revízor?

Mestský náčelník. Revízor z Petrohradu, inkognito. A ešte s tajným príkazom.

Ammos Fiodorovič. No prosím!

Artemij Filippovič. Nebolo starostí, tak tu máš!

Luka Lukič. Pane Bože! Ešte aj s tajným príkazom!

Mestský náčelník. Akoby som to bol tušil: dnes sa mi celú noc snívali akési dva nezvyčajné potkany. Namojdušu, také som ešte nevidel: čierne, neprirodzene veľké! Prišli, poňuchali a odišli. Prečítam vám list, ktorý som dostal od Andreja Ivanoviča Čmychova. Vy ho, Artemij Filippovič, poznáte. Píše toto: „Milý priateľu, kmotor a dobrodinec (mrmle polohlasne, rýchlo prebieha očami)… a oznámiť ti.“ A! Tu je to: „Ponáhľam sa ti okrem iného oznámiť, že prišiel úradník s príkazom prezrieť celú guberniu a najmä náš újazd (významne zdvihne prst). Dozvedel som sa to od najspoľahlivejších ľudí, hoci on sám sa vydáva za súkromnú osobu. Keďže viem, že sa za tebou ako za každým vlečú hriešiky, pretože si múdry človek a nerád necháš ujsť, čo ti samo pláva do rúk…“ (zastaví sa), nuž, tu sme medzi svojimi… „radím ti, aby si si dal pozor, lebo môže prísť každú hodinu, ak už neprišiel a nebýva niekde inkognito… Včera som…“ No, a tu už idú rodinné veci: „…sestra Anna Kirillovna k nám prišla so svojím mužom. Ivan Kirillovič veľmi stučnel a stále hrá na skrypkách…“ a tak ďalej, a tak ďalej. Tak takáto je to okolnosť!