Kapitánova dcéra

Alexander Sergejevič Puškin

Česť si chráň od mladosti.

Príslovie

Kapitola I. Gardový seržant

– Veď zajtra už by v garde kapitánom bol.
– To netreba, nech by radšej v armáde slúžil.
– Správne povedané! nech by sa trochu súžil…
. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
A kto je jeho otec?

Kňažnin.^[1]

[1] Epigraf je z komédie Jakova Kňažnina „Chvastúň“ (pozn. red.).

Môj otec Andrej Petrovič Griňov slúžil v mladosti pod grófom Münnichom a roku 17.. odišiel do výslužby ako premiér-major. Odvtedy žil na svojom simbirskom majetku, kde sa aj oženil so slečnou Avdoťjou Vasilievnou, rodenou J., dcérou chudobného tamojšieho šľachtica. Bolo nás deväť detí. Všetci moji bratia a sestry zomreli v útlom veku.

Matka ma ešte nosila pod srdcom, keď ma už z milosti gardového majora kniežaťa V., nášho blízkeho príbuzného, zapísali za seržanta do Semionovského pluku. Keby matka proti všetkému očakávaniu porodila dcéru, otec by bol ohlásil, kde treba, smrť seržanta, ktorý sa nedostavil, a tým by sa vec skončila. Až do skončenia štúdií ma viedli ako na dovolenke. Vtedy nás vychovávali inak než dnes. Od piatich rokov ma dali do rúk podkoniemu Saveľičovi, ktorého mi za triezve správanie milostivo určili za pestúna. Pod jeho dozorom som sa v dvanástom roku naučil čítať a písať po rusky a vedel som veľmi rozumne posúdiť vlastnosti chrta. V tom čase mi otec najal Francúza, monsieur Beaupré, ktorého objednali z Moskvy spolu s ročnou zásobou vína a provensálskeho oleja. Jeho príchod sa Saveľičovi veľmi nepáčil. „Chvalabohu,“ hundral si popod nos, „dieťa je, zdá sa, umyté, učesané, nakŕmené. To nám veru treba, míňať peniaze navyše a najímať musjé, akoby sme nemali vlastných ľudí!“

Beaupré bol vo svojej vlasti holičom, potom v Prusku vojakom, potom prišiel do Ruska pour être outchitel^[2], hoci veľmi nerozumel, čo to slovo znamená. Bol to dobrý chlapík, ale ľahkomyseľný a nezriadený do krajnosti. Jeho hlavnou slabosťou bola vášeň pre krásne pohlavie. Za svoje nežnosti nezriedka dostával štuchance, po ktorých stonal celé dni. Okrem toho nebol (ako sám hovoril) ani nepriateľom fľaše, čiže (povedané po rusky) rád si vypil viac, než sa patrilo. Keďže sa však u nás víno podávalo len pri obede, a aj to len po poháriku, pričom učiteľa zvyčajne obišli, môj Beaupré si veľmi skoro zvykol na ruskú pálenku a začal ju dokonca uprednostňovať pred vínami svojej vlasti ako neporovnateľne prospešnejšiu pre žalúdok. Hneď sme sa spriatelili, a hoci bol podľa zmluvy povinný učiť ma po francúzsky, po nemecky a všetkým vedám, radšej sa odo mňa narýchlo naučil ako-tak bľabotať po rusky, a potom sa už každý z nás venoval svojej veci. Žili sme v dokonalej zhode. Iného mentora som si ani neželal. No čoskoro nás osud rozlúčil, a to takto:

[2] aby sa stal učiteľom (franc.) (pozn. aut.).

Práčka Palaška, tučná a poďobaná dievka, a jednooká kravárka Akuľka sa raz akosi dohodli, že sa v tej istej chvíli hodia matke k nohám, vyznajú sa zo zločinnej slabosti a s plačom sa požalujú na monsieur, ktorý zviedol ich neskúsenosť. Matka s takými vecami nežartovala a požalovala sa otcovi. Ten robil krátky proces. Hneď dal zavolať kanáliu Francúza. Ohlásili mu, že monsieur mi práve dáva hodinu. Otec šiel do mojej izby. Beaupré v tej chvíli spal na posteli spánkom nevinných. Ja som bol zaujatý prácou. Treba vedieť, že pre mňa objednali z Moskvy zemepisnú mapu. Visela na stene bez akéhokoľvek úžitku a dávno ma pokúšala šírkou a kvalitou papiera. Rozhodol som sa urobiť z nej šarkana a využijúc Beaupréov spánok, pustil som sa do práce. Otec vošiel práve vo chvíli, keď som k Mysu Dobrej nádeje pripevňoval chvost z lyka. Keď otec uvidel moje zemepisné cvičenia, potiahol ma za ucho, potom pribehol k Beaupréovi, veľmi neopatrne ho zobudil a začal ho zasýpať výčitkami. Beaupré sa v zmätku chcel nadvihnúť, a nemohol: nešťastný Francúz bol spitý do nemoty. Sedem hriechov, jeden trest. Otec ho za golier zdvihol z postele, vystrčil z dverí a v ten istý deň vyhnal z domu, na neopísateľnú radosť Saveľiča. Tým sa moja výchova skončila.

Žil som si ako nedorostok, naháňal holuby a hral sa s chlapcami z čeľade na preskakovanie. Medzitým som dovŕšil šestnásť rokov. Tu sa môj osud zmenil.

Raz na jeseň matka varila v salóne medový lekvár a ja som si oblizoval pery a hľadel na kypiacu penu. Otec pri okne čítal Dvorský kalendár, ktorý dostával každý rok. Tá kniha mala naňho vždy silný vplyv: nikdy ju nečítal bez zvláštneho zaujatia a čítanie v ňom vždy vyvolávalo podivuhodné rozbúrenie žlče. Matka, ktorá naspamäť poznala všetky jeho zvyky a obyčaje, sa nešťastnú knihu vždy usilovala zastrčiť čo najďalej, a tak sa Dvorský kalendár niekedy celé mesiace nedostal otcovi na oči. Zato keď ho náhodou našiel, nepustil ho z rúk celé hodiny. Nuž teda otec čítal Dvorský kalendár, zavše pokrčil plecami a polohlasne opakoval: „Generál-poručík!… U mňa v rote bol seržantom!… Rytier oboch ruských radov!… A či je to tak dávno, čo sme my…“ Napokon otec šmaril kalendár na diván a pohrúžil sa do zamyslenia, ktoré neveštilo nič dobré.

Zrazu sa obrátil k matke: „Avdoťja Vasilievna, a koľko má Petruša rokov?“

– Veď práve mu začal sedemnásty rôčik, – odvetila matka. – Petruša sa narodil v tom roku, keď tetuška Nastasja Garasimovna prišla o oko, a keď ešte…

„Dobre,“ prerušil ju otec, „je čas, aby išiel do služby. Dosť sa už nabehal po dievčenských izbách a naliezol po holubníkoch.“

Myšlienka na skorú rozlúčku so mnou matku tak zarazila, že jej lyžica vypadla do rajnice a po tvári sa jej rozliali slzy. Naproti tomu moje nadšenie ťažko opísať. Myšlienka na službu sa mi spájala s myšlienkami na slobodu, na radosti petrohradského života. Predstavoval som si seba ako gardového dôstojníka, čo bolo podľa mojej mienky vrcholom ľudského blaha.