Agentúra Barnett a spol.

Maurice Leblanc

I KVAPKY, KTORÉ PADAJÚ

Dolu na nádvorí rozľahlého paláca, ktorý barónka Assermannová obývala v štvrti Saint-Germain, zazvonil zvonček. Takmer vzápätí prišla komorná a priniesla obálku.

„Je tu nejaký pán, ktorého si milostivá pani pozvala na štvrtú.“

Pani Assermannová otvorila obálku a prečítala si slová vytlačené na navštívenke: Agentúra Barnett a spol. Informácie zadarmo.

„Zaveďte toho pána do môjho budoára.“

Valérie (krásna Valérie, ako ju volali už vyše tridsať rokov, žiaľ) bola zavalitá, zrelá dáma, bohato oblečená, starostlivo nalíčená, ktorá nestratila nič zo svojich veľkých nárokov. Z jej tváre vyžarovala pýcha, občas tvrdosť a často aj akási prostoduchosť, ktorá nebola bez pôvabu. Ako manželka bankára Assermanna sa pýšila svojím prepychom, svojimi známosťami, svojím palácom a vôbec všetkým, čo sa jej týkalo. Spoločenská kronika jej vyčítala isté trochu škandalózne dobrodružstvá. Tvrdilo sa dokonca, že sa jej manžel chcel rozviesť.

Najprv zašla k barónovi Assermannovi, postaršiemu, chorľavému mužovi, ktorého srdcové záchvaty už týždne držali na lôžku. Opýtala sa, ako sa mu darí, a roztržito mu upravila vankúše za chrbtom. Zamrmlal: „Nezvonil niekto?“

„Zvonil,“ odvetila. „To je ten detektív, ktorého mi odporučili v našej veci. Vraj úplne výnimočný človek.“

„Tým lepšie,“ povedal bankár. „Tá vec mi nedá pokoja, a nech premýšľam, ako chcem, nič z toho nechápem.“

Valérie, ktorá tiež vyzerala ustarostene, vyšla z izby a zamierila do svojho budoára. Našla tam zvláštneho človeka, dobre urasteného, so širokými plecami a statným výzorom, no oblečeného v čiernom, či skôr zelenkavom redingote, ktorého látka bola lesklá ako hodváb dáždnika. Energická, hrubo tesaná tvár bola mladá, ale kazila ju drsná, hrboľatá, červená pleť, pleť ako tehla. Chladné, posmešné oči za monoklom, ktorý si dával raz do pravého, raz do ľavého oka, oživovala mladícka veselosť.

„Pán Barnett?“ opýtala sa.

Sklonil sa k nej, a skôr než stihla odtiahnuť ruku, pobozkal jej ju oblým pohybom, po ktorom nasledovalo sotva počuteľné mľasknutie, akoby vychutnával voňavú chuť tej ruky.

„Jim Barnett, k vašim službám, pani barónka. Dostal som váš list, a len čo som si vykefoval redingot…“

Zarazená váhala, či nemá votrelca vyhodiť. On sa však správal s takou nenútenosťou veľkého pána, ktorý dobre pozná pravidlá spoločenskej zdvorilosti, že sa zmohla iba na slová: „Povedali mi, že máte vo zvyku rozplietať zložité prípady…“

Samoľúbo sa usmial: „U mňa je to skôr dar, dar vidieť jasne a rozumieť.“

Hlas mal mäkký, tón panovačný a v celom jeho správaní bola akási nenápadná irónia a ľahký výsmech. Zdal sa taký istý sebou i svojím nadaním, že sa jeho presvedčivosti nedalo odolať, a sama Valérie cítila, ako od prvej chvíle podlieha vplyvu tohto neznámeho, obyčajného detektíva, šéfa súkromnej agentúry. V túžbe aspoň trochu si to vynahradiť naznačila:

„Možno by bolo lepšie dohodnúť si medzi nami… podmienky…“

„Úplne zbytočné,“ vyhlásil Barnett.

„Lenže,“ a teraz sa usmiala ona, „vy predsa nepracujete pre slávu?“

„Agentúra Barnett pracuje úplne zadarmo, pani barónka.“

Zatvárila sa nespokojne.

„Bola by som radšej, keby naša dohoda rátala aspoň s nejakou náhradou, s odmenou.“

„S prepitným,“ uškrnul sa.

Naliehala:

„Nemôžem predsa…“

„Ostať mi zaviazaná? Pekná žena nie je nikdy nikomu zaviazaná.“

A hneď, nepochybne aby trochu zmiernil smelosť toho žartu, dodal:

„Napokon, ničoho sa nebojte, pani barónka. Nech už vám preukážem akékoľvek služby, zariadim to tak, aby sme boli úplne vyrovnaní.“

Čo znamenali tie nejasné slová? Mal ten človek v úmysle zaplatiť si sám? A v akej podobe by sa to vyúčtovanie uskutočnilo?

Valériou prebehlo zachvenie rozpakov a očervenela. Pán Barnett v nej naozaj vyvolával nejasný nepokoj, ktorý sa celkom nelíšil od pocitov, aké človek máva pred vlamačom. Myslela si aj… Bože môj, áno… myslela si, že má možno do činenia s ctiteľom, ktorý si zvolil tento originálny spôsob, ako sa k nej dostať. Ale ako to zistiť? A v každom prípade, ako sa zachovať? Bola zastrašená a ovládnutá, a zároveň dôverčivá, celkom pripravená podriadiť sa, nech sa stane čokoľvek. A tak, keď sa jej detektív opýtal na príčiny, ktoré ju priviedli k tomu, že požiadala o pomoc Agentúru Barnett, rozprávala bez okolkov a bez úvodu, ako to od nej vyžadoval. Vysvetľovanie netrvalo dlho: pán Barnett sa, ako sa zdalo, ponáhľal.

„Stalo sa to predminulú nedeľu,“ povedala. „Pozvala som si pár priateľov na bridž. Ľahla som si pomerne zavčasu a zaspala som ako obyčajne. Okolo štvrtej, presne o štvrtej a desiatich minútach, ma zobudil hluk a po ňom som začula zvuk, ktorý mi pripadal ako zatváranie dverí. Prichádzalo to z môjho budoára.“

„Teda z tejto miestnosti?“ prerušil ju pán Barnett.

„Áno, a tá miestnosť susedí na jednej strane s mojou spálňou (pán Barnett sa úctivo uklonil smerom k tej spálni) a na druhej strane s chodbou, ktorá vedie k schodisku pre služobníctvo. Nie som bojazlivá. Chvíľu som počkala a potom som vstala.“

Pán Barnett sa znova uklonil pred predstavou barónky vyskakujúcej z postele.

„Teda,“ povedal, „vstali ste?…“

„Vstala som, vošla som a rozsvietila. Nebol tu nikto, ale táto vitrínka ležala prevrhnutá aj so všetkými predmetmi, drobnosťami a soškami, čo v nej boli, a niektoré z nich sa rozbili. Zašla som k manželovi, ktorý si čítal v posteli. Nič nepočul. Veľmi znepokojený zazvonil na majordóma. Ten sa ihneď pustil do pátrania a od rána v ňom pokračoval policajný komisár.“