Osem úderov hodín
Maurice Leblanc
Týchto osem dobrodružstiev mi kedysi vyrozprával Arsène Lupin, ktorý ich pripisoval jednému zo svojich priateľov, kniežaťu Réninovi. Pokiaľ ide o mňa, vzhľadom na to, ako sú vedené, na postupy, na gestá, ba na samu povahu tej postavy, nedokážem si oboch priateľov nezamieňať jedného s druhým. Arsène Lupin je fantasta, rovnako schopný zaprieť niektoré svoje dobrodružstvá, ako si prisvojiť zopár takých, v ktorých hrdinom nebol. Čitateľ nech posúdi.
I Na vrchole veže
Hortense Danielová pootvorila okno a zašepkala:
„Ste tam, Rossigny?“
„Som tu,“ ozval sa hlas, ktorý stúpal z hustých kríkov nakopených pod múrmi zámku.
Trochu sa naklonila a uvidela dosť tučného muža, ktorý k nej dvíhal hrubú, červenú tvár, vrúbenú okružím priveľmi plavej brady.
„Nuž?“ spýtal sa.
„Nuž! Včera večer veľká hádka so strýkom a tetou. Rozhodne odmietajú podpísať vyrovnanie podľa návrhu môjho notára a vrátiť mi veno, ktoré môj muž premárnil, kým ho zavreli do ústavu.“
„Váš strýko, ktorý to manželstvo chcel, je predsa podľa svadobnej zmluvy zodpovedný.“
„Nech je. Odmieta.“
„A tak?“
„A tak, ste stále rozhodnutý uniesť ma?“ spýtala sa so smiechom.
„Viac než kedykoľvek.“
„So všetkou počestnosťou, na to nezabúdajte!“
„Všetko, čo chcete. Dobre viete, že som do vás blázon.“
„Lenže ja, nanešťastie, nie som blázon do vás.“
„Nežiadam od vás, aby ste boli do mňa blázon, len aby ste ma trochu mali rada.“
„Trochu? Ste až priveľmi náročný.“
„Tak prečo ste si vybrali mňa?“
„Náhoda. Nudila som sa… Môjmu životu chýbalo neočakávané… Tak teda riskujem… Tu máte, tu je moja batožina.“
Spustila dolu obrovské kožené vaky, ktoré Rossigny zachytil do náručia.
„Kocky sú hodené,“ zašepkala. „Choďte na mňa čakať s autom na križovatku pri Tise. Ja prídem na koni.“
„Dočerta! Vášho koňa predsa uniesť nemôžem.“
„Vráti sa sám.“
„Výborne!… Ach, mimochodom…“
„Čo je?“
„Kto je vlastne ten knieža Rénine, čo je tu už tri dni a nikto ho nepozná?“
„Neviem. Strýko sa s ním zoznámil na poľovačke u priateľov a pozval ho.“
„Veľmi sa mu páčite. Včera ste s ním boli na dlhej vychádzke. Ten človek sa mi nepozdáva.“
„O dve hodiny budem preč zo zámku, vo vašej spoločnosti. Taký škandál Sergea Rénina pravdepodobne schladí. A teraz dosť rečí. Nemáme času nazvyš.“
Niekoľko minút sa dívala, ako sa tučný Rossigny, zohnutý pod ťarchou vakov, vzďaľuje v úkryte opustenej aleje, potom okno zavrela.
Vonku, ďaleko v parku, trúbila fanfára lesných rohov budíček. Svorka vybuchla zúrivým brechotom. Toho rána sa v zámku La Marèze otvárala poľovnícka sezóna. Každý rok, začiatkom septembra, tam gróf d’Aigleroche, veľký lovec pred Pánom, a grófka zhromažďovali zopár priateľov a zámockých pánov z okolia.
Hortense pomaly dokončila toaletu, obliekla si jazdecký úbor, ktorý obkresľoval jej pružný driek, nasadila si plstený klobúk so širokou strieškou, ktorá rámovala jej peknú tvár s ryšavými vlasmi, a sadla si k sekretáru, aby napísala strýkovi, pánovi d’Aigleroche, list na rozlúčku. Mali mu ho odovzdať večer. Ten list sa jej písal ťažko. Niekoľko ráz ho začala odznova a napokon to vzdala.
„Napíšem mu neskôr,“ povedala si, „keď ho hnev prejde.“
A odišla do vysokej jedálne.
V ohnisku kozuba plápolali obrovské polená. Steny zdobili zbierky pušiek a karabín. Zo všetkých strán sa hrnuli hostia a prichádzali stisnúť ruku grófovi d’Aigleroche, jednému z tých vidieckych šľachticov ťažkopádneho vzhľadu a mohutnej šije, ktorí žijú len pre poľovačku. Stál pred kozubom s veľkým pohárom koňaku v ruke a pripíjal si.
Hortense ho roztržito pobozkala.
„Ale, strýko, vy, inokedy taký striedmy…“
„Ale čo!“ povedal. „Raz do roka… človek si môže dovoliť nejaký ten výstrelok…“
„Teta vás vyhreší.“
„Teta má svoju migrénu a nezíde dolu. Napokon,“ dodal mrzuto, „do toho jej nič nie je… a tebe ešte menej, dievča moje.“
Knieža Rénine pristúpil k Hortense. Bol to mladý muž, veľmi elegantný, s úzkou a trochu bledou tvárou, a jeho oči mali striedavo najnežnejší a najtvrdší, najláskavejší a najironickejší výraz. Uklonil sa mladej žene, pobozkal jej ruku a povedal:
„Smiem vám pripomenúť váš láskavý sľub, milostivá pani?“
„Môj sľub?“
„Áno, dohodli sme sa, že zopakujeme našu krásnu včerajšiu vychádzku a že sa pokúsime pozrieť si to staré zabarikádované sídlo, ktorého vzhľad nás zaujal… to, čo sa vraj volá panstvo Halingre.“
Odpovedala s istou suchosťou:
„Je mi ľúto, pane, ale výlet by bol dlhý a ja som trochu unavená. Prejdem sa po parku a vrátim sa.“
Nastalo medzi nimi ticho. Serge Rénine sa usmial, uprel oči do jej očí a tak, aby to počula len ona, povedal:
„Som si istý, že dodržíte slovo a prijmete ma za spoločníka. Tak to bude lepšie.“
„Pre koho? Pre vás, však?“
„Aj pre vás, to vám tvrdím.“
Mierne sa začervenala a odvrkla:
„Nerozumiem, pane.“
„Nedávam vám predsa nijakú hádanku. Cesta je pôvabná, panstvo Halingre zaujímavé. Nijaká iná vychádzka by vám nepriniesla rovnaké potešenie.“
„Nechýba vám domýšľavosť, pane.“
„Ani tvrdohlavosť, pani.“
Podráždene mávla rukou, ale neráčila odpovedať. Obrátila sa mu chrbtom, podala niekoľkým ľuďom okolo seba ruku a vyšla z miestnosti.
Pod vonkajšími schodmi držal stajník jej koňa. Vysadla do sedla a vydala sa k lesom, ktoré nadväzovali na park.
Bolo chladno a bezvetrie. Medzi lístím, ktoré sa sotva chvelo, presvitalo nebo z modrého krištáľu. Hortense šla krokom po kľukatých cestičkách a po polhodine sa dostala do kraja roklín a strmín, cez ktorý viedla hradská.