Volanie divočiny

Jack London

Volanie divočiny

Jack London

Obsah

Kapitola I.
Do prvotného sveta

„Dávne kočovné túžby znova sa dvíhajú,
reťaz zvyku ich drie a páli,
zo zimného spánku sa v ňom prebúdzajú
hlasy divej krvi, čo tak dlho spali.“

Buck nečítal noviny, inak by bol vedel, že sa chystá nešťastie, a nie iba jemu, ale každému psovi so silnými svalmi a teplou dlhou srsťou na celom pobreží od Pugetovho zálivu po San Diego. Keďže ľudia tápajúci v arktickej tme našli žltý kov a keďže paroplavebné a dopravné spoločnosti nález hlučne vytrubovali, hrnuli sa na Sever tisíce mužov. Títo muži chceli psy, a to ťažké psy, so silnými svalmi na lopotu a s hustým kožuchom, ktorý ich ochráni pred mrazom.

Buck žil vo veľkom dome v slnkom zaliatom údolí Santa Clara. Hovorilo sa mu dom sudcu Millera. Stál v ústraní od cesty, napoly skrytý medzi stromami, a pomedzi ne bolo kde-tu vidieť širokú chladnú verandu, ktorá ho obiehala zo všetkých štyroch strán. K domu viedli štrkové príjazdové cesty, kľukatiace sa cez rozľahlé trávniky a pod prepletenými vetvami vysokých topoľov. Vzadu bolo všetko ešte rozľahlejšie než vpredu. Boli tam veľké stajne, kde vládol tucet paholkov a chlapcov, rady domčekov pre služobníctvo obrastených viničom, nekonečný a usporiadaný rad hospodárskych stavieb, dlhé viničové besiedky, zelené pasienky, sady a záhony drobného ovocia. Potom tam bola čerpacia stanica artézskej studne a veľká betónová nádrž, v ktorej sa sudcovi synovia ráno kúpali a v horúcich popoludniach chladili.

A nad týmto veľkým panstvom vládol Buck. Tu sa narodil a tu prežil štyri roky svojho života. Pravda, boli tam aj iné psy. Na takom rozľahlom mieste ani nemohli nebyť iné psy, ale tie sa nerátali. Prichádzali a odchádzali, bývali v ľudnatých psincoch alebo žili nebadane v zákutiach domu, ako Toots, japonský mopslík, či Ysabel, mexický naháč, podivné stvorenia, ktoré zriedkakedy vystrčili nos z dverí alebo stúpili labou na zem. Na druhej strane tu boli foxteriéry, najmenej dvadsať, ktoré s hrozivým štekotom dorážali na Tootsa a Ysabel, keď na ne tí dvaja hľadeli z okien, chránení légiou slúžok vyzbrojených metlami a mopmi.

Buck však nebol ani domáci pes, ani pes z psinca. Celé kráľovstvo bolo jeho. Skákal do plaveckej nádrže alebo chodil na poľovačku so sudcovými synmi. Sprevádzal Mollie a Alice, sudcove dcéry, na dlhých prechádzkach za súmraku či za včasného rána. V zimných nociach líhal sudcovi k nohám pred hučiacim kozubom v knižnici. Nosil sudcových vnukov na chrbte alebo ich váľal v tráve a strážil ich kroky na divokých výpravách až k fontáne na dvore pri stajniach, a ešte ďalej, kde boli ohrady a záhony drobného ovocia. Pomedzi teriéry kráčal povýšenecky a Tootsa a Ysabel si vôbec nevšímal, lebo bol kráľ, kráľ nad všetkým, čo sa v dome sudcu Millera plazilo, liezlo a lietalo, ľudí nevynímajúc.

Jeho otec Elmo, obrovský bernardín, býval sudcovým nerozlučným druhom a Buck mal všetky predpoklady vykročiť v otcových stopách. Nebol taký veľký, vážil len šesťdesiatpäť kíl, lebo jeho matka Shep bola škótska ovčiarka. Jednako mu šesťdesiatpäť kíl, a k nim dôstojnosť, aká pochádza z dobrého živobytia a všeobecnej úcty, umožňovalo niesť sa ozaj kráľovsky. Počas štyroch rokov od šteňacieho veku žil životom nasýteného aristokrata. Bol na seba náramne hrdý, ba trochu i samoľúby, ako sa to niekedy stáva vidieckym pánom pre ich odlúčenosť od sveta. Zachránilo ho však, že sa nestal iba rozmaznaným domácim psom. Poľovačka a podobné radosti pod holým nebom mu nedali stučnieť a utužili mu svaly, a láska k vode bola pre neho, tak ako pre národy zvyknuté na studené kúpele, posilou i strážcom zdravia.

A taký pes bol Buck na jeseň roku 1897, keď nález zlata na Klondiku strhol mužov z celého sveta do zamrznutého Severu. Ale Buck nečítal noviny a nevedel, že Manuel, jeden zo záhradníkových pomocníkov, je známosť nežiaduca. Manuel mal jeden hriech, ktorý ho nepúšťal. Rád hrával čínsku lotériu. A pri hre mal aj jednu slabosť, ktorá ho nepúšťala, vieru v systém, a tá spečatila jeho záhubu. Lebo hrať podľa systému si vyžaduje peniaze, a mzda záhradníkovho pomocníka nepresahuje potreby manželky a početného potomstva.

V pamätnú noc Manuelovej zrady bol sudca na schôdzi Združenia pestovateľov hrozienok a chlapci mali plné ruky práce so zakladaním atletického klubu. Nikto nevidel, ako Manuel s Buckom odchádza cez sad na to, čo Buck pokladal len za prechádzku. A až na jediného muža nikto nevidel, ako prichádzajú k malej zastávke na znamenie, známej ako College Park. Ten muž sa s Manuelom zhováral a medzi nimi zacvendžali peniaze.

„Mohol by si ten tovar zabaliť, prv než ho odovzdáš,“ povedal cudzí muž drsne a Manuel zložil kus pevného povrazu na dvojmo a obtočil ho Buckovi okolo krku pod obojkom.

„Keď zakrútiš, zadusíš mu poriadne,“ povedal Manuel a cudzí muž ochotne súhlasne zahundral.

Buck prijal povraz s tichou dôstojnosťou. Pravda, bolo to nezvyčajné počínanie, ale naučil sa dôverovať ľuďom, ktorých poznal, a priznávať im múdrosť presahujúcu tú jeho. Keď však konce povrazu prešli do rúk cudzieho muža, hrozivo zavrčal. Iba naznačil svoju nevôľu, vo svojej hrdosti presvedčený, že naznačiť znamená rozkázať. Na jeho prekvapenie sa však povraz okolo krku stiahol a zastavil mu dych. V náhlom hneve skočil na muža, ten mu však vyšiel v ústrety, chytil ho pevne za hrdlo a šikovným trhnutím ho prehodil na chrbát. Potom sa povraz nemilosrdne stiahol a Buck sa zúrivo zmietal, jazyk mu visel z tlamy a mohutná hruď sa márne dvíhala. Nikdy v živote s ním nezaobchádzali tak podlo a nikdy v živote nebol taký nahnevaný. Sily ho však opúšťali, oči mu skleneli a nevedel už nič, keď vlak zastavili na znamenie a obaja muži ho hodili do batožinového vozňa.