Dutá ihla

Maurice Leblanc

Dutá ihla

ĎALŠIE DOBRODRUŽSTVÁ ARSÈNA LUPINA

Maurice Leblanc

AUTOR KNÍH
„ARSÈNE LUPIN“, „BLONDÍNKA“ ATĎ.

DO ANGLIČTINY PRELOŽIL ALEXANDER TEIXEIRA DE MATTOS

Obsah

ILUSTRÁCIE

Valméras miloval melancholický pôvab Raymonde

Priložila pušku k plecu, pokojne zamierila a vystrelila

V žule dlážky sa objavili dve obrovské písmená, každé azda tridsať centimetrov dlhé, vytesané reliéfne

„Ideme. Čo poviete na moju škrupinku, Beautrelet?“

DUTÁ IHLA

KAPITOLA PRVÁ
VÝSTREL

Raymonde načúvala. Zvuk sa ozval ešte dva razy, dosť zreteľne, aby sa dal odlíšiť od zmesi nejasných šumov, z ktorých sa skladalo veľké nočné ticho, a predsa prislabo na to, aby vedela povedať, či znie zblízka alebo zďaleka, spomedzi múrov veľkého zámku alebo zvonku, z temných zákutí parku.

Potichu vstala. Okno mala pootvorené, otvorila ho dokorán. Mesačné svetlo ležalo na pokojnej krajine trávnikov a húštin, z ktorej sa v tragických obrysoch dvíhali roztratené zrúcaniny starého opátstva: zrezané stĺpy, dokaličené oblúky, úlomky portálov a zvyšky oporných oblúkov. Ponad všetko sa vznášal ľahký vánok, nečujne sa kĺzal holými, nehybnými konármi stromov, no rozochvieval drobné pučiace lístky krovia.

A zrazu ten zvuk začula znova. Ozýval sa zľava a z poschodia pod ňou, teda z obývacích miestností, ktoré zaberali ľavé krídlo zámku. Hoci bola odvážna a smelá, zmocnila sa jej úzkosť. Prehodila si župan a vzala zápalky.

„Raymonde… Raymonde!“

Hlas tichý ako dych ju volal z vedľajšej izby, ktorej dvere ostali otvorené. Práve ta po hmate mierila, keď z izby vyšla jej sesternica Suzanne a padla jej do náručia:

„Raymonde… to si ty? Počula si…?“

„Áno. Tak ty nespíš?“

„Myslím, že ma zobudil pes… už pred časom. Ale teraz už nebreše. Koľko je hodín?“

„Okolo štvrtej.“

„Počúvaj! Určite niekto chodí po salóne!“

„Nič nehrozí, Suzanne, tvoj otec je tam dolu.“

„Ale hrozí to jemu. Jeho izba je hneď pri budoári.“

„Pán Daval je tam tiež…“

„Na druhom konci domu. Ten by nič nepočul.“

Váhali, nevedeli, čo si počať. Zakričať? Volať o pomoc? Netrúfali si, báli sa vlastného hlasu. Ale Suzanne, ktorá podišla k oknu, potlačila výkrik:

„Pozri!… Muž!… Pri fontáne!“

Akýsi muž sa rýchlym krokom vzďaľoval. Pod pazuchou niesol dosť veľký balík, nevedeli rozoznať, čo to je. Narážal mu do nohy a prekážal mu v chôdzi. Videli, ako prešiel popri starej kaplnke a zamieril k dvierkam v múre. Dvierka museli byť otvorené, lebo muž im odrazu zmizol z očí a známe zaškrípanie pántov nepočuli.

„Vyšiel zo salónu,“ zašepkala Suzanne.

„Nie, po schodoch a cez halu by vyšiel viac vľavo… Iba ak by…“

Obom zišla na um tá istá myšlienka. Vyklonili sa. Pod nimi stál rebrík opretý o priečelie domu a siahal až k prvému poschodiu. Kamenný balkón ožiaril záblesk svetla. A ďalší muž, ktorý tiež čosi niesol, prekročil balustrádu, zliezol po rebríku a rozbehol sa tou istou cestou ako prvý.

Suzanne, vydesená až na pokraj mdlôb, klesla na kolená a jachtala:

„Zakričme… volajme o pomoc…“

„Kto by prišiel? Tvoj otec… a čo ak ich tam ostalo viac… a vrhnú sa na neho…?“

„Tak… tak zavolajme sluhov… Tvoj zvonček zvoní na ich poschodí.“

„Áno… áno… to bude azda lepšie. Len keby prišli včas!“

Raymonde nahmatala pri posteli elektrický zvonček a stisla ho prstom. Počuli, ako hore zazvonil, a mali dojem, že jeho prenikavý hlas musí doľahnúť aj k tým dolu.

Čakali. Ticho bolo čoraz desivejšie a už ani vánok nerozochvieval lístky krovia.

„Bojím sa… bojím sa,“ povedala Suzanne.

A zrazu sa z hlbokej tmy pod nimi ozval zvuk zápasu, rachot prevráteného nábytku, slová, výkriky a potom, strašný a zlovestný, chrapľavý ston, chrčanie človeka, ktorého vraždia…

Raymonde skočila k dverám. Suzanne sa jej zúfalo zavesila na rameno:

„Nie… nie… nenechávaj ma tu… bojím sa…“

Raymonde ju odstrčila a vyrazila chodbou. Suzanne sa tackala za ňou od steny k stene a kričala. Raymonde dobehla k schodisku, zletela dolu schodmi, vrhla sa na dvere veľkého salónu a zarazila sa ako prikovaná na prahu. Suzanne sa vedľa nej zosypala na zem. Na tri kroky pred nimi stál muž s lampášom v ruke. Namieril ho na obe dievčiny, oslepil ich svetlom, dlho hľadel do ich bledých tvárí a potom, bez náhlenia, najpokojnejšími pohybmi na svete, vzal si čiapku, zdvihol útržok papiera a dve slamky, zotrel z koberca akési stopy, prešiel na balkón, obrátil sa k dievčinám, hlboko sa im poklonil a zmizol.

Suzanne prvá bežala do malého budoáru, ktorý oddeľoval veľký salón od otcovej spálne. No hneď vo dverách ju ochromil strašný pohľad. V šikmých lúčoch mesiaca videla na zemi dve zdanlivo bezduché telá, ležali tesne vedľa seba. Sklonila sa nad jedným z nich:

„Otecko!… Otecko!… To si ty? Čo sa ti stalo?“ kričala bez seba.

Po chvíli sa gróf de Gesvres pohol. Zlomeným hlasom povedal:

„Neboj sa… nie som zranený… Daval?… Žije?… Nôž?… Ten nôž?…“

Vtom prišli dvaja sluhovia so sviecami. Raymonde sa vrhla k druhému telu a spoznala Jeana Davala, grófovho osobného tajomníka. Z krku mu stekal tenký pramienok krvi. Na tvári už mal bledosť smrti.

Potom vstala, vrátila sa do salónu, vzala pušku, ktorá visela v zbrojnej trofeji na stene, a vyšla na balkón. Odvtedy, čo muž stúpil na vrchnú priečku rebríka, neuplynulo viac ako päťdesiat či šesťdesiat sekúnd. Nemohol byť teda veľmi ďaleko, tým skôr, že z opatrnosti ešte odtiahol rebrík, aby ho obyvatelia domu nemohli použiť. A onedlho ho videla, ako obchádza zvyšky starej krížovej chodby. Priložila pušku k plecu, pokojne zamierila a vystrelila. Muž padol.