Dvestotisíc frankov odmeny!
Maurice Leblanc
Dvestotisíc frankov odmeny!
„Lupin,“ povedal som, „porozprávaj mi niečo o sebe.“
„A čo ti mám rozprávať? Môj život pozná každý!“ odvetil Lupin, ktorý podriemkaval na pohovke v mojej pracovni.
„Nepozná ho nikto!“ namietol som. „Z tvojich listov v novinách ľudia vedia, že si bol zapletený do toho či onoho prípadu, že si ten či onen prípad rozpútal. Ale úlohu, ktorú si v tom všetkom zohral, holé fakty príbehu, rozuzlenie záhady: to sú veci, o ktorých nevedia nič.“
„Pche! Kopa nezaujímavých táranín!“
„Čože! Tvoj dar päťdesiattisíc frankov manželke Nicolasa Dugrivala! To sa ti zdá nezaujímavé? A čo spôsob, akým si rozlúštil hádanku troch obrazov?“
Lupin sa zasmial:
„Áno, to bola veru čudná hádanka. Ak chceš, navrhnem ti aj názov: čo povieš na Znamenie tieňa?“
„A tvoje úspechy v spoločnosti a u nežného pohlavia?“ pokračoval som. „Ľúbostné dobrodružstvá šviháka Arsèna!… A kľúč k tvojim dobrým skutkom? Tie kapitoly tvojho života, na ktoré si tak často narážal pod názvami Snubný prsteň, V tieni smrti a podobne!… Prečo odkladať tieto dôvernosti a vyznania, drahý Lupin?… No tak, urob, o čo ťa prosím!…“
Bolo to v čase, keď Lupin, hoci už slávny, ešte nezviedol svoje najväčšie boje, v čase, ktorý predchádzal veľkým dobrodružstvám Dutej ihly a 813. Ešte sa mu ani nesnívalo o tom, že si prisvojí poklady nahromadené francúzskym kráľovským rodom, ani o tom, že nemeckému cisárovi priamo pred nosom prekreslí mapu Európy: uspokojoval sa s miernejšími prekvapeniami a skromnejšími ziskami, vykonával svoju každodennú prácu, deň čo deň páchal zlo a popritom urobil aj trochu dobra, prirodzene a z čírej záľuby, ako vrtošivý a súcitný don Quijote.
Mlčal, a tak som naliehal:
„Lupin, veľmi by som si to želal!“
Na moje počudovanie odvetil:
„Vezmi si hárok papiera, kamarát, a ceruzku.“
Ochotne som poslúchol, nadšený predstavou, že mi konečne mieni nadiktovať niekoľko z tých stránok, ktoré vie zaodieť takou silou a fantáziou, stránok, ktoré ja, žiaľ, musím kaziť únavnými vysvetľovaniami a nudným rozvádzaním deja.
„Si pripravený?“ spýtal sa.
„Celkom.“
„Napíš si: 20, 1, 11, 5, 14, 15.“
„Čože?“
„Napíš to, hovorím ti.“
Medzitým sa posadil, oči upieral na otvorené okno a prstami šúľal tureckú cigaretu. Pokračoval:
„Napíš si: 21, 14, 14, 5…“
Odmlčal sa. Potom pokračoval:
„3, 5, 19, 19…“
A po prestávke:
„5, 18, 25…“
Zošalel? Uprene som sa naňho zadíval a vzápätí som zbadal, že jeho oči už nie sú malátne ako pred chvíľou, ale bystré a pozorné, a že akoby kdesi v priestore sledovali čosi, čo ich zjavne upútalo.
Zatiaľ diktoval, s prestávkou po každom čísle:
„18, 9, 19, 11, 19…“
Cez okno nebolo vidieť takmer nič, len kúsok modrej oblohy vpravo a priečelie protiľahlej budovy, starého meštianskeho domu, ktorý mal ako obvykle zatvorené okenice. Nebolo na tom nič zvláštne, nijaká podrobnosť, ktorá by ma zarazila ako nová medzi tými, čo som mal pred očami už celé roky…
„1, 2…“
A zrazu som pochopil… či skôr som si myslel, že chápem, lebo ako som mohol pripustiť, že Lupin, človek pod maskou ľahkomyseľnosti taký bytostne rozvážny, márni čas takou detinskou hlúposťou? Počítal prerušované záblesky slnečného lúča, ktorý sa pohrával na ošumelom priečelí protiľahlého domu vo výške druhého poschodia!
„15, 22…“ povedal Lupin.
Záblesk na niekoľko sekúnd zmizol, potom sa znova a znova objavoval na dome v pravidelných intervaloch a napokon zmizol opäť.
Mimovoľne som záblesky rátal a nahlas som povedal:
„5…“
„Pochopil si? Blahoželám!“ odvetil uštipačne.
Podišiel k oknu a vyklonil sa, akoby chcel zistiť presný smer, ktorým lúč svetla prichádza. Potom sa vrátil, opäť si ľahol na pohovku a povedal: