Červený hodvábny šál

Maurice Leblanc

Červený hodvábny šál

Keď hlavný inšpektor Ganimard raz ráno vychádzal z domu, vo zvyčajnú skorú hodinu, aby sa vybral do Justičného paláca, všimol si zvláštne správanie akéhosi človeka, ktorý kráčal pred ním po Rue Pergolèse. Bol ošumelo oblečený a na hlave mal slamený klobúk, hoci bolo prvého decembra, a každých tridsať-štyridsať krokov sa zohol, aby si zaviazal šnúrku na topánke, zdvihol palicu alebo z nejakého iného dôvodu. A zakaždým vytiahol z vrecka kúsok pomarančovej šupky a nenápadne ho položil na obrubník chodníka. Bolo to zrejme obyčajné výstredníctvo, detinská zábavka, ktorej by nikto iný nevenoval pozornosť. Lenže Ganimard patril k tým bystrým pozorovateľom, ktorým nie je ľahostajné nič, čo im padne do oka, a ktorí sa neuspokoja, kým nepoznajú skrytú príčinu vecí. Pustil sa teda za tým mužom.

A práve vo chvíli, keď chlapík zabáčal doprava na Avenue de la Grande-Armée, inšpektor ho pristihol, ako si vymieňa znamenia s dvanásť-trinásťročným chlapcom, ktorý kráčal popri domoch po ľavej strane. O dvadsať krokov ďalej sa muž zohol a ohrnul si nohavice. Kúsok pomarančovej šupky označil to miesto. V tej istej chvíli sa chlapec zastavil a kriedou nakreslil na múr domu, pri ktorom práve stál, biely krížik v krúžku.

Obaja pokračovali v ceste. O minútu ďalšia zastávka. Čudný človek zdvihol špendlík a pustil na zem pomarančovú šupku a chlapec hneď urobil na múre druhý krížik a znova okolo neho nakreslil biely krúžok.

„Do paroma!“ pomyslel si hlavný inšpektor so spokojným zahundraním. „To vyzerá celkom sľubne… Čo len môžu tí dvaja vtáčikovia mať za lubom?“

Tí dvaja „vtáčikovia“ zišli po Avenue Friedland a Rue du Faubourg-Saint-Honoré, ale nestalo sa nič, čo by stálo za osobitnú zmienku. Dvojité predstavenie sa opakovalo v takmer pravidelných odstupoch a takpovediac mechanicky. Bolo však zjavné, že muž s pomarančovými šupkami na jednej strane vykonal svoj diel práce vždy až potom, keď si pohľadom vyhliadol dom, ktorý sa mal označiť, a že chlapec na druhej strane označil práve ten dom vždy až potom, keď zbadal znamenie svojho spoločníka. Bolo teda isté, že tí dvaja sú dohovorení, a celé to počínanie sa hlavnému inšpektorovi javilo ako nemálo zaujímavé.

Na Place Beauveau muž zaváhal. Potom, akoby sa rozhodol, dvakrát si ohrnul nohavice a dvakrát ich zasa spustil. Nato si chlapec sadol na obrubník oproti strážnemu, ktorý stál pred ministerstvom vnútra, a označil dlaždicu dvoma krížikmi v dvoch krúžkoch. Ten istý obrad sa zopakoval o kúsok ďalej, keď došli k Elyzejskému palácu, sídlu prezidenta. Ibaže na chodníku, kde prezidentova stráž pochodovala sem a tam, boli namiesto dvoch znakov tri.

„Do čerta!“ zamrmlal Ganimard, bledý od vzrušenia, a mimovoľne pomyslel na svojho odvekého nepriateľa Lupina, ktorého meno mu zišlo na um vždy, keď sa vyskytla nejaká záhadná okolnosť. „Do čerta, čo to má znamenať?“

Už-už chcel tých dvoch „vtáčikov“ schmatnúť za golier a vypočuť. Bol však príliš prefíkaný, aby sa dopustil takej hrubej chyby. Muž s pomarančovými šupkami si medzitým zapálil cigaretu a chlapec, ktorý si tiež vložil medzi pery ohorok, podišiel k nemu, zrejme aby si vypýtal oheň.

Prehodili pár slov. Chlapec bleskovo podal spoločníkovi predmet, ktorý vyzeral (aspoň tak sa inšpektorovi zdalo) ako revolver. Obaja sa nad tým predmetom sklonili a muž, obrátený tvárou k múru, šesťkrát siahol do vrecka a urobil pohyb, akoby nabíjal zbraň.

Len čo boli hotoví, rázne vykročili do Rue de Surène. Inšpektor, ktorý ich sledoval tak zblízka, ako sa len dalo bez toho, aby vzbudil ich pozornosť, videl, ako vchádzajú do brány starého domu, kde boli všetky okenice zatvorené okrem tých na treťom, najvyššom poschodí.