Tragédia v lese Morgues
Maurice Leblanc
Tragédia v lese Morgues
Dedina bola zdesená.
Bolo to v nedeľu ráno. Sedliaci zo Saint-Nicolas a z okolia vychádzali z kostola a rozchádzali sa po námestí, keď zrazu ženy, ktoré kráčali vpredu a už zabočili na hradskú, s hlasnými výkrikmi zdesenia cúvli.
V tej istej chvíli sa strmhlav prirútil obrovský automobil, podobný akejsi strašnej oblude. Za kriku ľudí, ktorí sa v šialenom zmätku rozbiehali na všetky strany, zamieril rovno na kostol. Vo chvíli, keď sa už zdalo, že sa rozbije na kusy o schody, uhol nabok, škrtol o múr fary, dostal sa opäť na štátnu cestu, uháňal ďalej, zabočil za roh a zmizol. A pritom sa akýmsi nepochopiteľným zázrakom ani len neobtrel o nikoho z ľudí, ktorí sa tlačili na námestí.
A videli! Videli muža na šoférskom sedadle, zahaleného v kozom kožuchu, s kožušinovou čiapkou na hlave a s tvárou skrytou za veľkými šoférskymi okuliarmi, a vedľa neho, na prednej časti toho sedadla, odhodenú dozadu, zlomenú vpoly, ženu, ktorej hlava, celá zaliata krvou, visela dolu cez kapotu…
A počuli! Počuli výkriky tej ženy, výkriky hrôzy, výkriky smrteľnej úzkosti…
A bol to taký výjav z pekla a jatiek, že ľudia stáli niekoľko sekúnd bez pohnutia, ako omráčení.
„Krv!“ zreval ktosi.
Krv bola všade, na dlažobných kockách námestia, na zemi stvrdnutej prvými jesennými mrazmi. A keď sa niekoľko mužov a chlapcov rozbehlo za automobilom, stačilo im držať sa tých zlovestných stôp.
Stopy viedli po hradskej, ale veľmi čudne, z jednej strany na druhú, a pneumatiky za sebou nechávali kľukatú čiaru, z ktorej každého, kto ju videl, mrazilo. Ako to, že automobil nenarazil do toho stromu? Ako sa vyrovnal, namiesto toho, aby sa rozbil o tamten násyp? Aký nováčik, aký šialenec, aký opilec, aký vystrašený zločinec viedol ten automobil takými ohromujúcimi skokmi a kľučkami?
Jeden zo sedliakov vyhlásil:
„Tí lesnú zákrutu nikdy nevyberú.“
A druhý povedal:
„Kdeže by vybrali! Mašina sa určite prevráti!“
Les Morgues sa začínal necelý kilometer za Saint-Nicolas. Cesta bola až potiaľ rovná, ak nerátame mierny oblúk pri výjazde z dediny. Hneď po vstupe do lesa začala stúpať a medzi skalami a stromami sa prudko zatáčala. Nijaký automobil nemohol túto zákrutu prejsť bez toho, aby najprv spomalil. Na nebezpečenstvo upozorňovali výstražné stĺpy.
Zadychčaní sedliaci dobehli k radu bukov vysadených do šachovnice, ktorý tvoril okraj lesa. A jeden z nich hneď skríkol:
„Tu to máte!“
„Čo?“
„Prevrátila sa!“
Automobil, limuzína, sa prevrátil na strechu a ležal rozbitý, pokrútený a beztvarý. Vedľa neho mŕtve telo ženy. Ale najhroznejšia, najodpornejšia a najotrasnejšia bola hlava tej ženy, rozdrvená, sploštená, neviditeľná pod balvanom, obrovským balvanom, ktorý tam uložila akási neznáma a nesmierna sila. A muž v kozom kožuchu nebol nikde.
Nenašli ho na mieste nehody. Nenašli ho ani v okolí. Navyše robotníci, ktorí schádzali dolu stráňou Côte de Morgues, vyhlásili, že nikoho nevideli.
Muž sa teda ukryl v lese.
Žandári, po ktorých hneď poslali, s pomocou sedliakov dôkladne prehľadali okolie, ale nič neobjavili. Rovnako ani vyšetrujúci sudcovia po podrobnom niekoľkodňovom vyšetrovaní nenašli nijakú stopu, ktorá by vniesla do tejto nepreniknuteľnej tragédie čo len trochu svetla. Naopak, pátranie viedlo iba k ďalším záhadám a ďalším nepravdepodobnostiam.
Tak sa zistilo, že balvan pochádza z miesta zosuvu pôdy, vzdialeného odtiaľ aspoň štyridsať metrov. A vrah ho za niekoľko minút preniesol cez celú tú vzdialenosť a hodil svojej obeti na hlavu.
Na druhej strane vrah, ktorý sa celkom určite v lese neskrýval (inak by ho museli nevyhnutne objaviť, keďže les nebol veľký), mal osem dní po zločine tú drzosť, že sa vrátil na zákrutu na kopci a nechal tam svoj kozí kožuch. Prečo? S akým úmyslom? Vo vreckách kožucha nebolo nič, iba vývrtka a obrúsok. Čo to všetko malo znamenať?