Smrť obchádza

Maurice Leblanc

Smrť obchádza

Keď Arsène Lupin obišiel múry panstva, vrátil sa na miesto, odkiaľ vyšiel. Bolo mu celkom jasné, že múry nikde nemajú trhlinu. Do rozľahlého parku kaštieľa Maupertuis sa dalo dostať jedine nízkymi dvierkami, zvnútra pevne zaistenými závorou, alebo hlavnou bránou, na ktorú bolo vidieť z vrátnice.

„Dobre teda,“ povedal. „Budeme musieť použiť hrdinské metódy.“

Predral sa do húštiny, kde mal schovaný motocykel, odmotal spod sedla kus motúza a vybral sa na miesto, ktoré si všimol už počas obchôdzky. Ležalo ďaleko od cesty, na okraji lesa, a ponad múr tam prevísalo niekoľko veľkých stromov, ktoré rástli vnútri parku.

Lupin priviazal na koniec motúza kameň, vyhodil ho a zachytil ním hrubý konár. Pritiahol si ho k sebe a sadol si naň obkročmo. Konár sa vzpriamil a zdvihol ho zo zeme. Preliezol múr, zošmykol sa po strome a ľahko zoskočil do trávy.

Bola zima a cez holé konáre, ponad zvlnené trávniky, videl v diaľke malý kaštieľ Maupertuis. Z obavy, aby ho niekto nezbadal, skryl sa za skupinu jedlí. Odtiaľ si ďalekohľadom obzeral tmavé, smutné priečelie kaštieľa. Všetky okná boli zatvorené a akoby zabarikádované masívnymi okenicami. Dom pokojne mohol byť neobývaný.

„Namojveru!“ zamrmlal Lupin. „Nie je to práve najveselšie sídlo. Sem si ja svoje dni dožiť určite neprídem!“

Hodiny však odbili tretiu. Jedny dvere na prízemí sa otvorili a objavila sa ženská postava, veľmi štíhla, zahalená do hnedého plášťa.

Žena sa niekoľko minút prechádzala sem a tam a hneď ju obklopili vtáky, ktorým sypala omrvinky chleba. Potom zišla po kamenných schodoch, ktoré viedli k strednému trávniku, obišla ho a vykročila po chodníku vpravo.

Ďalekohľadom Lupin zreteľne videl, ako ide smerom k nemu. Bola vysoká, svetlovlasá, pôvabného vzhľadu a zdalo sa, že je to ešte celkom mladá dievčina. Kráčala sviežim krokom, hľadela do bledého decembrového slnka a pre zábavu odlamovala suché vetvičky z kríkov pri chodníku.

Prešla už takmer dve tretiny vzdialenosti, ktorá ju delila od Lupina, keď sa ozval zúrivý brechot a z neďalekej búdy vyrazil obrovský pes, mohutná doga. Vzopäl sa na konci reťaze, ktorou bol priviazaný.

Dievčina trochu odbočila nabok a ďalej si nevšímala niečo, čo bolo zrejme každodennou príhodou. Pes sa rozzúril ešte väčšmi, staval sa na zadné a trhal obojkom, až hrozilo, že sa uškrtí.

O tridsať-štyridsať krokov ďalej sa dievčina, azda v návale netrpezlivosti, obrátila a mávla rukou. Doga sa zúrivo strhla, cúvla do hĺbky búdy a znova vyrazila, tentoraz voľná. Dievčina vykríkla v šialenej hrôze. Pes už uháňal cez priestor, ktorý ich delil, a vliekol za sebou pretrhnutú reťaz.

Rozbehla sa, utekala, utekala z celej sily a zúfalo kričala o pomoc. Pes ju však niekoľkými skokmi dostihol.

Padla, naraz celkom vyčerpaná, a pokladala sa za stratenú. Zviera už bolo pri nej, takmer sa jej dotýkalo.

Práve v tej chvíli zaznel výstrel. Pes sa prekotúľal cez hlavu, znova sa postavil na nohy, zaryl labami do zeme a potom si ľahol. Vyrazil zo seba niekoľko chrapľavých, prerývaných zavytí, ktoré sa skončili tupým stonom a nezreteľným chrčaním. A to bolo všetko.

„Mŕtvy,“ povedal Lupin, ktorý hneď pribehol, pripravený v prípade potreby vystreliť z revolvera druhý raz.

Dievčina sa už zdvihla. Stála bledá a ešte sa tackala. S veľkým prekvapením hľadela na tohto neznámeho muža, ktorý jej zachránil život, a zašepkala:

„Ďakujem… Hrozne som sa zľakla… Prišli ste v poslednej chvíli… Ďakujem vám, pane.“

Lupin si zložil klobúk:

„Dovoľte, aby som sa predstavil, slečna… Volám sa Paul Daubreuil… Ale skôr než sa pustím do vysvetľovania, musím vás poprosiť o chvíľku…“