Lupinova svadba
Maurice Leblanc
Lupinova svadba
„Pán Arsène Lupin má česť oznámiť Vám svoj blížiaci sa sobáš so slečnou Angélique de Sarzeau-Vendôme, princeznou de Bourbon-Condé, a dovoľuje si Vás pozvať na svadobný obrad, ktorý sa bude konať v kostole Sainte-Clotilde…“
„Vojvoda de Sarzeau-Vendôme má česť oznámiť Vám blížiaci sa sobáš svojej dcéry Angélique, princeznej de Bourbon-Condé, s pánom Arsènom Lupinom a dovoľuje si Vás pozvať…“
Vojvoda Jean de Sarzeau-Vendôme nedokázal dočítať svadobné oznámenia, ktoré držal v chvejúcej sa ruke. Bol bledý od hnevu a celým jeho dlhým, vychudnutým telom lomcovala triaška.
„Tu máš!“ vyrazil zo seba a podal obe oznámenia dcére. „Toto dostali naši priatelia! Od včera o tom hovorí celý Paríž! Čo povieš na tú podlú urážku, Angélique? Čo by na to povedala tvoja úbohá matka, keby ešte žila?“
Angélique bola vysoká a štíhla ako jej otec, a rovnako ako on chudá a hranatá. Mala tridsaťtri rokov, chodila vždy v čiernych šatách, bola plachá a utiahnutá. Hlavu mala primalú vzhľadom na svoju výšku a z oboch strán natoľko stlačenú, že nos akoby vyčnieval na protest proti takej skúposti. A predsa by nikto nemohol povedať, že je škaredá, lebo mala neobyčajne krásne oči, jemné a vážne, hrdé a trochu smutné: dojímavé oči, ktoré stačilo raz vidieť, aby na ne človek nikdy nezabudol.
Začervenala sa od hanby, keď počula otcove slová, z ktorých pochopila, akého škandálu sa stala obeťou. Ale keďže ho milovala napriek tomu, aký bol k nej tvrdý, nespravodlivý a panovačný, povedala:
„Ach, myslím, že to má byť len žart, otec, a ten si nemusíme všímať!“
„Žart? Veď o tom klebetí celý svet! Tucet novín dnes ráno uverejnil to prekliate oznámenie aj s posmešnými poznámkami. Citujú náš rodokmeň, našich predkov, našich slávnych mŕtvych. Tvária sa, že to berú vážne…“
„Ale veď tomu nikto nemôže uveriť…“
„Pravdaže nie. Lenže to nič nemení na tom, že sme terčom parížskych rečí.“
„Do zajtra sa na to zabudne.“
„Zajtra, dievča moje, si ľudia budú pamätať, že sa meno Angélique de Sarzeau-Vendôme omieľalo spôsobom, aký sa nepatrí. Ach, keby som sa mohol dozvedieť, ako sa volá ten lotor, ktorý sa opovážil…“
Vtom vošiel vojvodov komorník Hyacinthe a oznámil, že pána vojvodu volajú k telefónu. Vojvoda, ešte stále rozzúrený, zdvihol slúchadlo a zavrčal:
„No? Kto je tam? Áno, tu vojvoda de Sarzeau-Vendôme.“
Ozval sa hlas:
„Chcem sa vám ospravedlniť, pán vojvoda, vám aj slečne Angélique. Je to chyba môjho tajomníka.“
„Vášho tajomníka?“
„Áno, tie oznámenia boli iba hrubý náčrt, ktorý som vám chcel predložiť. Môj tajomník sa, žiaľ, nazdával…“
„Ale povedzte mi, pane, kto vlastne ste?“
„Ako to, pán vojvoda, vy nepoznáte môj hlas? Hlas svojho budúceho zaťa?“
„Čože!“
„Arsène Lupin.“
Vojvoda klesol do kresla. Tvár mal sinavú.
„Arsène Lupin… to je on… Arsène Lupin…“
Angélique sa usmiala:
„Vidíte, otec, je to len žart, mystifikácia.“
Ale vojvodov hnev vybuchol nanovo. Začal chodiť hore-dolu a rozhadzoval rukami:
„Pôjdem na políciu!… Ten chlapík si zo mňa nebude takto robiť blázna!… Ak v tejto krajine ešte platí nejaký zákon, musí sa to zastaviť!“
Hyacinthe vošiel znova. Priniesol dve navštívenky.
„Chotois? Lepetit? Nepoznám.“
„Obaja sú novinári, pán vojvoda.“
„Čo chcú?“
„Radi by hovorili s pánom vojvodom o… tej svadbe…“
„Vyhoď ich!“ zvolal vojvoda. „Vykopni ich! A povedz vrátnikovi, aby takú háveď odteraz do môjho domu nepúšťal.“
„Prosím vás, otec…“ odvážila sa ozvať Angélique.
„A ty mlč! Keby si sa vydala za niektorého z bratrancov, keď som to od teba chcel, k ničomu takému by nedošlo.“
Ešte v ten večer uverejnil jeden z tých dvoch novinárov na titulnej strane svojich novín mierne prikrášlený príbeh o svojej výprave do rodinného paláca Sarzeau-Vendômovcov na Rue de Varennes a pobavene sa rozpísal o hnevlivých protestoch starého šľachtica.