Neviditeľný väzeň
Maurice Leblanc
Neviditeľný väzeň
Jedného dňa okolo štvrtej, keď sa už zvečerievalo, vracal sa gazda Goussot so štyrmi synmi z celodennej poľovačky. Všetci piati boli statní chlapi s dlhými údmi, širokou hruďou a tvárami ošľahanými slnkom a vetrom. A všetci piati mali na mohutnom krku a pleciach nasadenú rovnakú malú hlavu s nízkym čelom, tenkými perami, zahnutým nosom a tvrdým, odpudivým výrazom. Celé okolie sa ich bálo a nemalo ich v láske. Bola to lakomá, prefíkaná rodina. Na ich slovo sa nedalo spoľahnúť.
Keď došiel k starému hradobnému múru, ktorý obopínal panstvo Héberville, gazda otvoril úzke masívne dvierka. Len čo synovia prešli, vložil si veľký kľúč späť do vrecka. Potom kráčal za nimi po chodníku cez sady. Tu a tam stáli veľké stromy, obrané jesennými vetrami, a skupinky borovíc, posledné pozostatky starého parku, na ktorom teraz stál Goussotov majer.
Jeden zo synov povedal:
„Dúfam, že mama už priložila zopár polien.“
„Z komína sa dymí,“ povedal otec.
Na konci trávnika sa ukázali hospodárske budovy a obytný dom a nad nimi dedinský kostol, ktorého veža akoby prepichovala mraky vlečúce sa po oblohe.
„Všetky pušky vybité?“ spýtal sa starý Goussot.
„Moja nie,“ povedal najstarší. „Vložil som do nej guľku, chcel som zraziť hlavu jednej pustovke…“
Zo všetkých bol najpyšnejší na svoju streleckú zručnosť. Povedal bratom:
„Pozrite na ten konár hore na čerešni. Dávajte pozor, ako ho zrazím.“
Na konári sedel strašiak. Bol tam od jari a svojimi tupými rukami chránil holé vetvy.
Zdvihol pušku a vystrelil.
Postava sa zrútila s veľkými komickými posunkami a zachytila sa na hrubom nižšom konári. Tam ostala meravo ležať na bruchu, s veľkým cylindrom na handrovej hlave a s nohami vypchatými slamou. Tie sa hojdali sprava doľava nad vodou, ktorá tiekla popri čerešni dreveným korytom.
Všetci sa zasmiali. Otec pochválil:
„Pekná rana, chlapče. A vôbec, ten starý ma už začínal štvať. Pri jedle som nemohol zdvihnúť oči od taniera, aby som nezbadal toho ťuťmáka…“
Prešli ešte pár krokov. Boli od domu ani nie tridsať metrov, keď otec zrazu zastal a povedal:
„Hej! Čo je to?“
Synovia tiež zastali a načúvali. Jeden z nich polohlasne povedal:
„To ide z domu… z bielizňovej komory…“
A druhý vyhŕkol:
„Znie to ako stonanie… A mama je sama!“
Zrazu sa ozval strašný výkrik. Všetci piati sa rozbehli. Ďalší výkrik a za ním zúfalé volanie.
„Sme tu! Už ideme!“ kričal najstarší, ktorý bežal prvý.
K dverám to bola obchádzka, preto päsťou rozbil okno a skočil do spálne starých. Vedľajšia miestnosť bola bielizňová komora, v ktorej stará Goussotová trávila väčšinu času.
„Do čerta!“ povedal, keď ju uvidel ležať na dlážke s tvárou celou od krvi. „Otec! Otec!“
„Čo je? Kde je?“ zreval starý Goussot, ktorý sa tam práve objavil. „Panebože, čo je to?… Čo urobili vašej mame?“
Pozbierala sa a s vystretou rukou zajachtala:
„Bežte za ním!… Tadiaľto!… Tadiaľto!… Mne nič nie je… len pár škrabancov… Ale bežte! Vzal peniaze!“
Otec a synovia vyskočili:
„Vzal peniaze!“ zahučal starý Goussot a hnal sa k dverám, na ktoré žena ukazovala. „Vzal peniaze! Chyťte zlodeja!“
No na konci chodby, ktorou prichádzali ďalší traja synovia, sa ozvalo niekoľko hlasov:
„Videl som ho! Videl som ho!“
„Ja tiež! Vybehol hore schodmi.“
„Nie, tu je, už zase beží dolu!“
Šialená naháňačka otriasala všetkými poschodiami domu. Keď gazda Goussot dobehol na koniec chodby, zbadal pri predných dverách človeka, ktorý sa ich pokúšal otvoriť. Ak by sa mu to podarilo, znamenalo by to záchranu, útek cez námestie a zadné uličky dediny.
Vyrušili ho, práve keď sa moril so závorami. Muž celkom zhlúpol a stratil hlavu. Vrhol sa na starého Goussota a odsotil ho, až sa zakrútil, uhol sa najstaršiemu bratovi a prenasledovaný štyrmi synmi sa hnal späť dlhou chodbou. Vbehol do spálne starých, prehodil nohy cez rozbité okno a zmizol.