Tajomstvo pod Kráľovou hoľou

Deno Papio

Tajomstvo pod Kráľovou hoľou

Samko a Natálka

Deno Papio

Kapitola 1 – Modrá značka

Ráno v Telgárte

Samko sa zobudil skôr ako kohút. To bolo ľahké, lebo starká Eva žiadneho kohúta nemala, len psa Dinga. Dingo spal v predsieni na starom kabáte, a keď Samko prešiel okolo, otvoril jedno oko, dvakrát buchol chvostom o dlážku a spal ďalej. Dingo bol priveľmi rozumný na to, aby vstával pred raňajkami.

Vyliezol na kuchynský stôl – v ponožkách, aby starká nepočula – a pozrel sa z okna na horný koniec dediny. Tam, nad strechami a nad lúkami, sa dvíhala Kráľova skala, sivá a strmá, a za ňou, schovaná tak, že z dediny ju nebolo vidieť, ležala Kráľova hoľa. Samko ju nevidel. Ale vedel, že tam je: veľká a zelená a hore celkom holá, ako chrbát obrovského spiaceho zvieraťa, a na samom temene vysielač ako ihla zapichnutá do vankúša. Videl ju z každého výletu. Dnes ju chcel vidieť zblízka.

„Dnes," zašepkal Samko. „Dnes tam ideme."

„Zlez z toho stola," ozvalo sa spoza jeho chrbta.

Natálka stála vo dverách. Mala dvanásť rokov, o dva viac ako jej bratranec Samko, a bola už oblečená – nie v pyžame, nie v tričku na raňajky, ale v turistických nohaviciach, v pohorkách zašnurovaných až hore a s vlasmi stiahnutými do vrkoča, aby jej nešli do očí. V ruke držala zošit. Vyzerala, akoby nevstala z postele, ale z plánu.

Samko na ňu vyjavene pozrel. „Ty už vieš, že ideme?" spýtal sa a zliezol zo stola.

„Lebo si o tom hovoril včera pri večeri, pri umývaní zubov, po zhasnutí a potom ešte raz cez stenu, keď som už spala." Otvorila zošit. „Prekreslila som si mapu zo starkinej. Modrá, žltá a zelená. Z Telgártu vedú tri."

„Ktorá je najkratšia?"

„To nie je správna otázka," povedala Natálka. „Správna otázka je, ktorá je najbezpečnejšia."

Samko prevrátil oči tak, že ich skoro nevedel vrátiť.

Bol to ich prvý deň u starkej bez rodičov. Nie prvý deň u starkej – v Telgárte boli každé leto, a vždy spolu, lebo starká Eva bola starkou obom: Natálkina mama a Samkova mama boli sestry, a tak boli Natálka so Samkom sesternica a bratranec, čo je podľa Samka „skoro ako súrodenci, len sa nemusíme deliť o izbu". Ale prvýkrát v nedeľu večer nasadli obe mamy do auta, zamávali z okien a odišli. Na celý týždeň. Natálkina mama pri lúčení objala Natálku o niečo dlhšie ako obyčajne a povedala jej do ucha: „Dávaj na neho pozor." A Samkova mama potľapkala Samka po pleci a povedala mu: „Dávaj na ňu pozor." Obaja si to, samozrejme, hneď povedali – a potom sa celý večer hádali, kto na koho má vlastne dávať pozor.

„Ja mám dávať pozor na teba."

„Nie, ja na teba."

„Ty máš desať."

„Ty si dievča."

„Ja som staršia. A som tu častejšie, poznám to tu."

„Ja tiež!"

„To s tým vôbec nesúvisí a vieš to."

Starká to počúvala z kuchyne, usmievala sa do buchiet a nepovedala nič.

Starkina najkrajšia cesta

Pri raňajkách to Samko nevydržal.

„Starká, môžeme ísť na hoľu? Dnes? Sami?"

Starká Eva nechala lyžičku v hrnčeku a chvíľu si ich prezerala. Mala sivé oči, ktoré videli všetko, aj to, čo ste mali schované vo vrecku. Potom sa pozrela z okna, na tú zelenú horu, na oblohu bez jediného mráčika, a povedala:

„Hora učí lepšie ako škola." Vstala a zo skrine vytiahla starú turistickú mapu, tak často skladanú, že v ohyboch bola už priehľadná. Rozprestrela ju na stôl medzi taniere. „Ale nepôjdete hocikade. Pôjdete po najkrajšej ceste. Tu."

Prst so zemou pod nechtom – starká ráno ako vždy najprv okopávala záhradu – sa položil na modrú čiaru, ktorá začínala rovno za dedinou.

„Modrá. Cez Martalúzku."

„Marta – čo?" spýtal sa Samko.

„Martalúzka. To je hrebienok. Najprv pôjdete cez lúky nad dedinou, tam sa nedá stratiť, vidíte hoľu pred sebou. Potom vojdete do lesa. V lese sú modré značky na stromoch, každých pár desiatok krokov jedna, vždy uvidíte tú ďalšiu, kým opustíte tú predošlú. A z lesa vyjdete na hrebienok a tam sú skaly."

„Aké skaly?" Samko sa naklonil nad mapu, hoci na nej nijaké skaly neboli.

Starká sa usmiala. Toto bola jej obľúbená časť.

„Prvý je Spiaci pes. Dlhá skala, hlavu má položenú na labách. Toho uvidíte, len čo vyjdete z lesa, a keď ho vidíte, viete, že idete správne. Potom Tri sestry – tri vežičky vedľa seba, prostredná najvyššia, tá sa vždy chcela vydať prvá. Potom Kamenné vráta, dve skaly tak blízko pri sebe, že medzi nimi prejde len jeden človek naraz, a to ešte musí vydýchnuť. A potom Bralo."

„Čo je Bralo?"

„Veľká sivá stena. Tá vám zahradí cestu. Obídete ju sprava. Vľavo je len tŕnie a rokľa, tam nechoďte. Za Bralom je už kosodrevina, potom hoľa, a potom ste hore a vidíte Tatry."

Natálka písala. Spiaci pes – Tri sestry – Kamenné vráta – Bralo (sprava!).

„A tie skaly," povedal Samko, „prečo sa tak volajú?"

„Lebo som ich tak nazvala, keď som mala toľko rokov ako ty." Starká zložila mapu. „A lebo boli kedysi strážcovia."

„Strážcovia čoho?"

„Toho, čo je pod hoľou."

Samko prestal žuvať. „A čo je pod hoľou?"

Starká sa pozrela na jeho tanier. „Buchty. Doješ?"

Pravidlá boli tri a starká ich povedala tak, že ich obaja museli zopakovať.

„Po prvé: modrá značka. Vždy modrá. Keď nevidíte modrú, zastanete a hľadáte, kým ju neuvidíte. Po druhé: do štvrtej ste doma. Pozriete sa na hodinky, keď budete hore, a od chvíle, keď ukazujú jednu, idete dolu. Po tretie: keď začne fúkať tak, že vám to berie čiapku – vraciate sa. Hoľa nikam neutečie. Bude tam aj zajtra."

„Modrá, štvrtá, čiapka," povedal Samko.

„Modrá značka, do štvrtej doma, pri vetre späť," povedala Natálka.

„Dobre." Starká ich pohladila po hlavách, jedného aj druhého, a otočila sa k sporáku, aby nevideli, že sa jej trochu zaleskli oči. Vlastne to videli obaja, ale nič nepovedali.

Balenie

Balenie trvalo dlhšie, ako by malo, a to preto, že Natálka mala zoznam a Samko nie.

„Fľaša s vodou," čítala Natálka. „Pršiplášť. Zošit s mapou. Ceruzka." Ceruzku mala priviazanú na šnúrke o zošit, aby sa jej nestratila. „Kompas."

Kompas bol starkin, starý, s mosadzným viečkom, a ručička sa v ňom tak dlho kývala, kým sa ustálila, že Samko vždy stratil trpezlivosť skôr ako ona.

„Telefón," pokračovala Natálka. „Jeden, na oboch. Ja ho mám v prednom vrecku. Nabitý na sto percent."

„Čelovka," zahlásil Samko a nasadil si ju na hlavu, hoci bolo ráno a slnko svietilo do izby. Dostal ju na narodeniny a ešte ju nikdy poriadne nepoužil, lebo doma v paneláku sa v noci nikde nechodí. „Nožík od dedka. Medvedíci."

„Gumení medvedíci nie sú výbava."

„Sú, keď ich máš."

„A čo je toto?" Natálka vytiahla z jeho batohu zmotané švihadlo.

„Švihadlo."

„Na čo ti bude v horách švihadlo?"

„Neviem," povedal Samko úprimne. „Ale môže sa zísť."

Natálka sa naň dívala tak, ako sa dívala na všetko, čo nedávalo zmysel, ale nakoniec ho strčila naspäť. Bola totiž rozumná a rozumní ľudia vedia, že hádka o švihadlo trvá dlhšie, ako je švihadlo ťažké.

Starká im do batohov napchala buchty. Šesť. A potom, keď už mali batohy na chrbtoch, ešte jednu navyše, zabalenú do papiera, „keby ste stretli niekoho hladného".

„Koho by sme na holi stretli?" spýtal sa Samko.

„Nikdy nevieš," povedala starká.

Dingo stál pri dverách, keď odchádzali, a tváril sa, že ide s nimi. Bol to malý psík, pouličná zmes, farbou ako líška, s huňatým chvostom, s jedným uchom hore a druhým dolu a s výrazom, ktorý hovoril, že všetkému rozumie.

„Ty ostaneš," povedala starká.

Dingo si sadol. Rozumel každému slovu, to všetci vedeli – a práve preto poslúchal len tie, ktoré sa mu hodili. Toto sa mu nehodilo, ale sadol si, lebo starká to povedala tým hlasom, ktorým sa nehádalo.

„Na hoľu s vami nemôže," povedala starká deťom. „Šiel by za prvou srnou a videli by ste ho o týždeň."

Keď sa Samko na konci ulice obzrel, Dingo sedel stále vo dverách a díval sa za nimi. Samko mal pocit, že si to pamätá. Že si to bude pamätať dlho.

Lúky

Prvá hodina bola nádherná a Natálka bola skoro nervózna z toho, aká bola nádherná.

Cesta stúpala od posledných domov dediny cez lúky, vysoké trávy, plné zvončekov a kvetov, o ktorých Natálka vedela, ako sa volajú, a Samko nie. Vpredu, stále vpredu, ležala hoľa a bola tak blízko a tak zreteľná, že sa zdalo, že sa dá dôjsť hore za pol hodiny. Nedalo. Ale to je na horách vždy tak.

Samko išiel prvý. Vždy išiel prvý. Vybiehal dopredu, zastavil sa, otočil, počkal, kým Natálka došla, a hneď zase vybehol.

„Takto sa unavíš skôr, ako vojdeme do lesa," povedala mu.

„Neunavím."

„Unavíš."

„Tak ma budeš musieť niesť."

„Nechám ťa tam."

„Nenecháš."

To bola pravda a obaja to vedeli.

Prvá modrá značka bola na drevenom stĺpe na okraji lúky – dva biele pásiky a medzi nimi modrý. Samko ju objavil a zahlásil ju tak nahlas, akoby objavil Ameriku. Natálka si ju zapísala do zošita – „značka 1, stĺp, kraj lúky" – a nakreslila k nej malý štvorček.

„Prečo si to píšeš?"

„Aby sme vedeli, kade sme šli."

„Veď to vieme. Šli sme odtiaľ." Samko ukázal palcom za seba, na dedinu.

„Teraz to vieme. O tri hodiny nemusíme."

Samko sa zasmial. Natálka nie.

Les

Les ich prijal chladom. Po slnečných lúkach to bolo, akoby niekto otvoril dvere do pivnice – vlhký vzduch, vôňa ihličia a machu, a šero, v ktorom sa oči museli najprv rozpozerať. Cestička sa zúžila na pešinku medzi smrekmi a modré značky sa presunuli zo stĺpov na kmene. Starká mala pravdu: každá bola presne tam, kde už bolo treba, aby bola. Kým jedna zmizla za chrbtom, druhá sa objavila vpredu.

Samko ich počítal nahlas. Natálka ich zapisovala. Sedem, osem, deväť.

Pri desiatej Samko zjedol prvú buchtu. Pri dvanástej druhú.

„Máme ich šesť," povedala Natálka. „Sedem s tou navyše. A tá navyše nie je naša."

„Ja viem," povedal Samko s plnými ústami. „Tú si nechávam. Pre toho hladného."

Pri štrnástej značke sa cestička zlomila doprava, stúpala prudšie, a Samko prvýkrát spomalil. Nepovedal nič – len dýchal hlasnejšie a tváril sa, že za to môže cestička, nie on. Pri pätnástej sa mu zdalo, že je les nejaký svetlejší. A pri šestnástej...

Pri šestnástej nebolo nič.

Kalamita

Nie, nebolo to nič. Bolo to niečo, len to nebola cesta.

Les pred nimi ležal. Nie stál – ležal. Obrovské smreky, ktoré ešte pred rokom boli vyššie ako starkin dom, teraz ležali krížom-krážom jeden cez druhého ako obrie zápalky vysypané zo škatuľky. Niektoré boli vytrhnuté aj s koreňmi a korene trčali do vzduchu ako veľké hnedé taniere, vyššie ako Samko, so zemou a kameňmi, ktoré ešte stále držali v pazúroch. Iné boli zlomené v polovici a z pňov trčali biele triesky. Medzi nimi rástla malina, vysoká, zelená, a všade ležali konáre a suché ihličie.

„Kalamita," povedala Natálka potichu. „Vietor. Starká o tom hovorila minulé leto. Ale vravela, že to už vyčistili."

„Nevyčistili," povedal Samko.

Stáli na okraji toho lesa, ktorý ležal, a hľadali modrú značku. Šestnásta by mala byť niekde tu. Na strome. Lenže stromy tu boli všade – ležali, boli otočené hore nohami, spodkom hore, konármi dolu, a keď bola nejaká značka na niektorom z nich, bola teraz zospodu alebo bokom alebo dvadsať metrov od toho, kde ten strom kedysi stál.

„Tam," ukázal Samko. Na kmeni, čo ležal šikmo cez iný kmeň, bol kus modrej.

Preliezli k nemu – Samko cez kmeň, Natálka okolo – a bola to naozaj značka. Modrá medzi dvoma bielymi. Lenže ukazovala hore. Do neba.

„Keď strom spadol, otočil sa," povedala Natálka. „Takže táto značka je... niekde na ceste, len nevieme, kde na nej."

Hľadali ďalšiu. Samko liezol cez kmene a preskakoval malinčie a našiel jednu na pni – ale peň bol odrezaný a odtiahnutý bokom, ležal pri hŕbe iných pňov, ako keby ich niekto pripravil na odvoz a potom naňho zabudol. Natálka našla ďalšiu na koreňovom tanieri, dolu hlavou, a jednu na kmeni, ktorý bol tak zarastený malinami, že ju videla, až keď sa jej Samko spýtal, prečo tam stojí.

Žiadna z nich neukazovala smer. Boli to len modré škvrny rozsypané po lese, ktorý ležal.

„Vraciame sa," povedala Natálka.

„Čože?"

„Pravidlo jedna. Keď nevidíme modrú, zastaneme a hľadáme, kým ju neuvidíme. Videli sme štyri a žiadna nám nič nepovedala. Vraciame sa k pätnástej a ideme domov."

„Ale hoľa je tam!" Samko ukázal hore, cez kalamitu, kde medzi vyvrátenými korunami presvitalo nebo a za ním, ešte stále, zelený chrbát. „Vidíme ju! Nemôžeme sa stratiť, keď vidíme, kam ideme!"

„Vidíme hoľu. Nevidíme cestu."

„Cesta je tam, kde sa ide hore."

„Cesta je tam, kde je modrá."

Chvíľu na seba pozerali. Samko mal ruky vbok. Natálka mala v ruke zošit. Nad nimi zaškriekala sojka, ako keby sa smiala.

A potom Samko povedal to, čo hovoril vždy, keď chcel niečo, čo Natálka nechcela.

„Poďme sa aspoň pozrieť."

Pešinka

Nie, nešli cez kalamitu. Na tom Natálka trvala a Samko, keď sa pokúsil preliezť tretí kmeň a spadol do malín a poškriabal si obe ruky, uznal, že cez kalamitu sa nedá ísť ani s najlepšou vôľou.

Ale kalamita nebola všade. Na jej pravom okraji, tam, kde sa vyvrátený les stretával s tým, ktorý ešte stál, bola pešinka.

Nebola široká. Nebola vyšliapaná tak, ako bola cestička, po ktorej sem prišli. Bola to len čiara v machu a ihličí, taká, po ktorej niekto chodil, ale nie často, alebo nie veľa ľudí, alebo nie ľudia.

„Turistická?" spýtal sa Samko.

Natálka si čupla. Prezerala si mach. „Neviem. Možno. Alebo ju vyšliapali zvieratá. Srny chodia tade, kde je to najľahšie, tak ako my."

„Ale ide hore."

„Ide hore."

„A obchádza kalamitu."

„Obchádza kalamitu."

Natálka sa pozrela na kompas. Ručička sa kývala, kývala, a nakoniec sa ustálila. Pešinka viedla na sever. Hoľa bola na severe. To sedelo. Pozrela na hodinky. Bolo pol jedenástej. Mali čas. Otvorila zošit a nakreslila kalamitu ako veľkú hnedú škvrnu a pešinku ako bodkovanú čiaru okolo nej, a k nej napísala: „?"

„Ideme," povedala. „Ale ak do pol hodiny neuvidíme Spiaceho psa, vraciame sa. Bez diskusie."

„Bez diskusie," súhlasil Samko a už bol päť metrov pred ňou.

Spiaceho psa uvideli za dvadsať minút.

Samko ho uvidel prvý, ale Natálka ho spoznala prvá. Les sa nad nimi rozostúpil, stromy boli nižšie a redšie, medzi nimi rástla borievka a trávnaté kopce, a na najbližšom z nich ležala dlhá sivá skala. Predná časť bola vyššia a okrúhla, zadná dlhá a nižšia, a naozaj – keď ste chceli – vyzerala ako pes, ktorý si položil hlavu na laby a spí.

„Spiaci pes!" zakričal Samko a hneď sa rozbehol hore.

„Pssst," povedala Natálka automaticky, a potom sa zasmiala sama sebe. Skala sa nezobudí. Ale bolo v tom niečo – v tom tichu na hrebienku, v tom, ako pes ležal, akoby ich naozaj strážil – že sa jej nechcelo kričať.

Do zošita napísala: „Spiaci pes ✓". A pod to, menším písmom: „Ideme správne."

Neboli na modrej značke. To vedela. Ale boli na starkinej ceste, videli starkinu skalu, hoľa bola hore a oni išli hore. To bolo dosť. Muselo to byť dosť.

Tri sestry našli o desať minút neskôr – tri vežičky, prostredná najvyššia, tá, ktorá sa chcela vydať prvá. Samko na ňu chcel vyliezť a Natálka mu to zakázala a Samko na ňu vyliezol do polovice, kým sa Natálka nedívala, a zliezol, keď sa dívala. Kamenné vráta prešli jeden po druhom, a naozaj, Natálka musela vydýchnuť, a Samko, hoci bol menší, vydýchol tiež, len pre istotu, a pre pocit.

Pešinka za Kamennými vrátami bola stále rovnako úzka, stále rovnako tichá. Nikde nebola žiadna modrá. Ale bola tu tráva, kamenie, kosodrevina začínala tmavnúť na svahu pred nimi a nad tým všetkým, ako vždy, hoľa.

A potom bolo Bralo.

Bralo a zajačik

Starká ráno povedala „veľká sivá stena" a Natálka si predstavila niečo ako múr. Toto nebol múr. Toto bola strana hory, ktorá sa rozhodla, že už nebude hora, ale skala – sivá, mokrá, s pásmi žltého lišajníka a puklinami, z ktorých rástla tráva. Vyššia ako starkin dom. Vyššia ako panelák. Pešinka sa pred ňou zastavila, akoby si aj ona povedala: „No, a čo teraz?"

„Sprava," povedala Natálka. „Starká povedala sprava. Vľavo je tŕnie a rokľa."

Vľavo bolo naozaj tŕnie. Videli ho odtiaľto – kríky tak husté a tak ostnaté, že ani Samko nepovedal „poďme sa pozrieť". Sprava bol svah, strmý, kamenistý, s ostrovčekmi trávy a čučoriedok, a keď sa po ňom išlo pomaly a pri stene, dalo sa.

Išli pomaly a pri stene. Samko vpredu, Natálka za ním. Kamene sa pod nohami hýbali. Stena bola studená, keď sa jej dotkli, a Samko sa jej dotýkal celý čas, jednou rukou, akoby sa držal obrovského spiaceho zvieraťa.

Boli asi v polovici, keď cez pešinku – rovno pred Samkom, tak blízko, že sa mu skoro obtrel o topánku – preskočil zajac.

Samko zastal tak prudko, že do neho Natálka narazila.

„Čo je?"

„Zajac."

„No a? Zajace tu..."

„Ružový."

Natálka sa pozrela ponad jeho plece. A zajac – lebo to bol naozaj zajac, s dlhými ušami a dlhými zadnými nohami a tým typickým zajačím spôsobom, ako sedí, keď sa rozhoduje – sedel tri metre pred nimi na kameni a bol ružový.

Nie trochu ružový. Nie „hnedý, ale v tomto svetle". Ružový ako jahodová zmrzlina. Ružový ako Natálkina prvá školská taška, ktorú nenávidela. Ružový celý, od ňufáka po chvostík, len oči mal tmavé a lesklé a díval sa nimi na nich.

Nedíval sa vystrašene. To bolo to najčudnejšie. Zajace sa dívajú vystrašene vždy, aj keď sa nič nedeje, aj keď spia. Tento sa díval, ako keby... čakal.

„Natálka," zašepkal Samko, „ty to vidíš?"

„Vidím."

„Aj tá ružová?"

„Aj tá ružová."

„Tak to nie je moja hlava."

„Nie, to nie je tvoja hlava."

Zajac zahýbal ušami. Raz doľava, raz doprava. Potom sa otočil, tromi skokmi preskočil svah, a skočil rovno do steny.

Do steny. Do Brala. Do sivej skaly, ktorá bola vyššia ako panelák. Nie na ňu – do nej. Jeden skok bol vo vzduchu, ďalší mal byť na skale, a nebol nikde.

Samko a Natálka stáli. Kamene sa im pod nohami prestali hýbať, lebo sa prestali hýbať oni.

„Zmizol," povedal Samko.

„Zajace nemiznú."

„Tento zmizol."

„Zajace nemiznú a nie sú ružové," povedala Natálka, a povedala to tým hlasom, ktorým hovorila, keď sa bála – nie tmy, nie zvierat, ale toho, že niečo nedávalo zmysel. Keď sa Natálka bála, začala vymenúvať, čo vie naisto. „Sme na hrebienku Martalúzka. Toto je Bralo. Obchádzame ho sprava. Hoľa je hore. Je jedenásť tridsaťpäť."

„A zajac zmizol v skale," dodal Samko.

Natálka nič nepovedala.

„Poďme sa pozrieť," povedal Samko.

A tentoraz – po prvýkrát za celý deň, možno po prvýkrát za celý život – Natálka nepovedala „počkaj". Zavrela zošit, zastrčila ceruzku a povedala:

„Dobre."

Štrbina

Miesto, kde zajac zmizol, bolo ľahké nájsť a ťažké pochopiť. Bola to obyčajná stena. Sivá, studená, s lišajníkom. Samko po nej prešiel dlaňami zľava doprava, zhora nadol, ako keby hľadal tajné tlačidlo – a nič. Skala.