Čierna perla
Maurice Leblanc
ČIERNA PERLA
Prudké zazvonenie zobudilo domovníčku z domu číslo 9 na avenue Hoche. Potiahla šnúru a zahundrala:
„Myslela som, že už sú všetci doma. Sú najmenej tri hodiny!“
Manžel zamrmlal:
„To bude asi k pánu doktorovi.“
A naozaj, ktosi sa spýtal:
„Doktor Harel… ktoré poschodie?“
„Tretie vľavo. Ale pán doktor v noci nikoho neprijíma.“
„Nuž, bude musieť.“
Pán vošiel do vestibulu, vystúpil o poschodie, o dve, a na odpočívadle pred bytom doktora Harela sa ani nepristavil. Pokračoval až na piate poschodie. Tam vyskúšal dva kľúče. Jeden otvoril zámku, druhý bezpečnostnú zástrčku.
„Výborne,“ zamrmlal, „to nám prácu značne uľahčí. Ale skôr než sa do niečoho pustíme, poistime si ústup. Pozrime sa… stihol som už, logicky vzaté, zazvoniť u doktora a nechať sa ním vyhodiť? Ešte nie… trochu trpezlivosti…“
Zo desať minút nato zišiel dolu, zaklopal na sklo vrátnice a hromžil pritom na doktora. Otvorili mu a on za sebou tresol bránou. Brána sa však nezavrela, lebo šikovne vsunul kúsok železa do otvoru v zárubni, aby závora nemohla zapadnúť.
Vrátil sa teda dnu, potichu, bez vedomia domovníkov. Keby došlo k poplachu, ústup mal zabezpečený.
Pokojne znova vystúpil na piate poschodie. V predsieni si pri svetle elektrického lampáša odložil zvrchník a klobúk na jednu zo stoličiek, sadol si na druhú a natiahol si na topánky hrubé plstené papuče.
„Uf! A je to… A ako ľahko! Naozaj mi nejde do hlavy, prečo si všetci nezvolia pohodlné vlamačské remeslo. Pri troche šikovnosti a rozvahy niet krajšieho. Remeslo, pri ktorom človek nemá nič na práci… remeslo pre otca rodiny… Až priveľmi pohodlné… už to začína byť nudné.“
Rozložil podrobný plán bytu.
„Najprv sa zorientujme. Tu vidím obdĺžnik predsiene, v ktorej stojím. Do ulice salón, budoár a jedáleň. Tam nemá zmysel strácať čas, grófka má vraj úbohý vkus… ani jedna cenná drobnosť!… Teda rovno k veci… Aha, tu je nákres chodby, chodby, ktorá vedie do spální. Po troch metroch by som mal naraziť na dvere šatníka, ktorý sa spája s grófkinou spálňou.“
Poskladal plán, zhasol lampáš a vykročil chodbou, pričom počítal:
„Meter… dva metre… tri metre… Tu sú dvere… Bože môj, ako sa to všetko pekne skladá! Od spálne ma delí obyčajná zástrčka, malá zástrčka, a navyše viem, že tá zástrčka je meter štyridsaťtri od dlážky… Takže stačí urobiť okolo nej malý zárez a budeme mať od nej pokoj…“
Vytiahol z vrecka potrebné nástroje, no vtom mu čosi zišlo na um.
„A čo ak tá zástrčka náhodou ani nie je zasunutá? Skúsme to… Veď to nič nestojí!“
Otočil gombíkom na dverách. Dvere sa otvorili.
„Lupin, starý priateľ, šťastie ti rozhodne praje. Čo ešte potrebuješ? Poznáš rozloženie miestností, kde budeš pracovať. Vieš, kam grófka schováva čiernu perlu… Aby teda čierna perla bola tvoja, stačí jednoducho byť tichší než ticho, neviditeľnejší než noc.“
Arsènovi Lupinovi trvalo dobrú pol hodinu, kým otvoril druhé dvere, presklené dvere vedúce do spálne. Robil to však tak opatrne, že ani keby grófka nespala, nijaké podozrivé vŕzganie by ju nemohlo znepokojiť.
Podľa plánu stačilo držať sa obrysu leňošky. Tá ho mala doviesť ku kreslu a potom k stolíku pri posteli. Na stolíku ležala škatuľa s listovým papierom a v tej škatuli, celkom obyčajne, čierna perla.
Ľahol si na koberec a plazil sa popri leňoške. Na jej konci sa však zastavil, aby utíšil tlkot srdca. Hoci ho nezmáhal nijaký strach, nedokázal premôcť tú nervóznu úzkosť, ktorú človek pociťuje v priveľkom tichu. A čudoval sa tomu, veď napokon prežil bez pohnutia aj slávnostnejšie chvíle. Nič mu nehrozilo. Prečo mu teda srdce bilo ako splašený zvon? Vari naňho tak pôsobila tá spiaca žena, ten život tak blízko jeho vlastného?