Srdcová sedmička

Maurice Leblanc

SRDCOVÁ SEDMIČKA

Núka sa jedna otázka a často mi ju aj kládli:

– Ako som spoznal Arsèna Lupina?

Nikto nepochybuje, že ho poznám. Podrobnosti, ktoré o tomto zarážajúcom človeku zhromažďujem, nevyvrátiteľné fakty, ktoré predkladám, nové dôkazy, ktoré prinášam, výklad, ktorý podávam o niektorých jeho činoch, z ktorých bolo vidieť len vonkajšie prejavy, no nik neprenikol k ich tajným pohnútkam ani k neviditeľnému mechanizmu, to všetko dostatočne dokazuje, ak už nie dôverné priateľstvo, ktoré by už sama Lupinova existencia znemožňovala, tak aspoň priateľské styky a sústavné zverovanie sa.

Ale ako som ho spoznal? Odkiaľ sa mi dostalo tej priazne, že som sa stal jeho historiografom? Prečo práve ja, a nie niekto iný?

Odpoveď je jednoduchá: o tejto voľbe rozhodla jedine náhoda, moje zásluhy s tým nemajú nič spoločné. Náhoda ma postavila do jeho cesty. Náhodou som sa zaplietol do jedného z jeho najčudnejších a najtajomnejších dobrodružstiev a napokon náhodou som sa stal hercom v dráme, ktorej bol on obdivuhodným režisérom, v dráme temnej a zložitej, nabitej toľkými zvratmi, že cítim isté rozpaky vo chvíli, keď sa púšťam do jej rozprávania.

Prvé dejstvo sa odohráva počas onej povestnej noci z 22. na 23. júna, o ktorej sa toľko hovorilo. A pokiaľ ide o mňa, povedzme si to hneď, svoje dosť nenormálne správanie pri tej príležitosti pripisujem veľmi zvláštnemu duševnému rozpoloženiu, v akom som sa vracal domov. Večerali sme v priateľskej spoločnosti v reštaurácii La Cascade a celý večer, kým sme fajčili a cigánska kapela hrala melancholické valčíky, sme hovorili len o zločinoch a krádežiach, o strašných a temných úkladoch. To je vždy zlá príprava na spánok.

Saint-Martinovci odišli automobilom. Jean Daspry, ten očarujúci a bezstarostný Daspry, ktorý mal o šesť mesiacov tak tragicky zahynúť na marockej hranici, Jean Daspry a ja sme sa vracali pešky tmavou a teplou nocou. Keď sme došli pred vilku v Neuilly na Boulevard Maillot, kde som už rok býval, povedal mi:

– Vy nikdy nemávate strach?

– Čo vás to napadá!

– Nuž, táto vilka je taká odľahlá! Nijakí susedia… pusté pozemky… Naozaj, nie som zbabelec, a predsa…

– Nuž, vy ste mi ale veselý spoločník!

– Ach, hovorím to len tak, ako by som povedal čokoľvek iné. Saint-Martinovci na mňa zapôsobili tými svojimi historkami o zbojníkoch.

Stisol mi ruku a vzdialil sa. Vytiahol som kľúč a otvoril som.

– No prosím, zamrmlal som si, Antoine mi zabudol zapáliť sviečku.

A zrazu som si spomenul: Antoine tu nie je, dal som mu voľno.

Tma a ticho mi boli hneď nepríjemné. Potme som tápal rukami a čo najrýchlejšie som vyšiel hore do svojej izby a hneď som, proti svojmu zvyku, otočil kľúčom a zasunul závoru.

Plameň sviečky mi vrátil chladnokrvnosť. Predsa som však nezabudol vytiahnuť z puzdra revolver, veľký ďalekonosný revolver, a položiť ho vedľa postele. Táto opatrnosť ma upokojila nadobro. Ľahol som si a ako obyčajne som si pred zaspaním vzal z nočného stolíka knihu, ktorá ma tam každý večer čakala.

Bol som veľmi prekvapený. Namiesto noža na papier, ktorým som si ju predošlý večer založil, tam bola obálka zapečatená piatimi pečaťami z červeného vosku. Rýchlo som ju schmatol. Bolo na nej moje meno a priezvisko a za nimi poznámka „Súrne“.

List! List na moje meno! Kto ho sem mohol položiť? Trochu nervózne som roztrhol obálku a čítal som:

„Od chvíle, keď otvoríte tento list, nech sa stane čokoľvek, nech začujete čokoľvek, už sa nehýbte, neurobte ani pohyb, nevykríknite. Inak ste stratený.“

Ani ja nie som zbabelec a rovnako dobre ako ktokoľvek iný dokážem obstáť zoči-voči skutočnému nebezpečenstvu alebo sa usmiať nad vybájenými hrozbami, ktorých sa ľaká naša obrazotvornosť. Ale, opakujem, bol som v nenormálnom duševnom rozpoložení, ľahšie ovplyvniteľný, s nervami napätými na prasknutie. A napokon, nebolo v tom všetkom čosi znepokojujúce a nevysvetliteľné, čo by otriaslo dušou aj toho najneohrozenejšieho?