Kráľovnin náhrdelník
Maurice Leblanc
KRÁĽOVNIN NÁHRDELNÍK
Dva či tri razy do roka, pri významných slávnostiach, ako boli plesy na rakúskom veľvyslanectve alebo večierky lady Billingstonovej, si grófka de Dreux-Soubise kládla na biele plecia „Kráľovnin náhrdelník“.
Bol to naozaj ten slávny náhrdelník, legendárny náhrdelník, ktorý dvorní klenotníci Böhmer a Bassenge určili pre grófku Du Barry, ktorý kardinál de Rohan-Soubise podľa vlastného presvedčenia daroval Márii Antoinette, francúzskej kráľovnej, a ktorý dobrodružka Jeanne de Valois, grófka de la Motte, jedného večera vo februári 1785 rozobrala na kusy s pomocou svojho manžela a ich spoločníka Rétauxa de Villette.
Pravdu povediac, pravá bola iba kostra. Rétaux de Villette si ju ponechal, kým pán de la Motte s manželkou rozhadzovali na všetky strany surovo vylámané kamene, tie obdivuhodné kamene, ktoré Böhmer tak starostlivo vyberal. Neskôr ju v Taliansku predal Gastonovi de Dreux-Soubise, synovcovi a dedičovi kardinála, ktorého kardinál sám zachránil pred skazou pri hlučnom bankrote rodu Rohan-Guéménée, a ten na pamiatku svojho strýka odkúpil tých niekoľko diamantov, ktoré ešte zostali v majetku anglického klenotníka Jefferysa, doplnil ich inými, oveľa menej cennými, ale rovnako veľkými, a podarilo sa mu obnoviť nádherný „náhrdelník en esclavage“ v podobe, v akej vyšiel z rúk Böhmera a Bassengea.
Na tento historický klenot boli Dreux-Soubisovci takmer sto rokov hrdí. Hoci rozličné okolnosti značne zmenšili ich majetok, radšej obmedzili výdavky na domácnosť, než by sa vzdali vzácnej kráľovskej relikvie. Najmä terajšiemu grófovi na ňom záležalo tak, ako človeku záleží na dome svojich otcov. Z opatrnosti si prenajal v banke Crédit Lyonnais schránku a uložil ho do nej. Popoludní v deň, keď sa ním chcela ozdobiť jeho žena, si poň chodieval sám a na druhý deň ho sám nosieval späť.
V ten večer mala grófka na recepcii v Kastílskom paláci ozajstný úspech a kráľ Kristián, na počesť ktorého sa slávnosť konala, si všimol jej skvelú krásu. Drahokamy sa jej rinuli okolo pôvabnej šije. Tisíce faziet diamantov žiarili a iskrili vo svetle lámp ako plamene. Zdalo sa, že nik iný než ona by nedokázal niesť bremeno takého šperku s takou ľahkosťou a vznešenosťou.
Bol to dvojnásobný triumf, ktorý gróf de Dreux hlboko vychutnal a ku ktorému si blahoželal, keď sa vrátili do spálne svojho starého paláca na predmestí Saint-Germain. Bol hrdý na svoju ženu a azda rovnako aj na klenot, ktorý štyri pokolenia zdobil jeho rod. A jeho žena z toho čerpala trochu detinskú márnivosť, ktorá však bola pravým znakom jej povýšeneckej povahy.
Nie bez ľútosti si sňala náhrdelník z pliec a podala ho manželovi, ktorý si ho prezeral s obdivom, akoby ho nepoznal. Potom ho vložil späť do puzdra z červenej kože s kardinálovým erbom a prešiel do susednej komôrky, vlastne skôr akejsi alkovne, ktorú od spálne úplne oddelili. Jej jediný vchod bol pri nohách ich postele. Ako po iné razy ho ukryl na dosť vysokej polici medzi škatuľami na klobúky a stohmi bielizne. Zavrel dvere a vyzliekol sa.
Ráno vstal okolo deviatej s úmyslom zájsť pred obedom do Crédit Lyonnais. Obliekol sa, vypil šálku kávy a zišiel do stajní. Tam vydal rozkazy. Jeden z koní mu robil starosti. Dal ho pred sebou na dvore vodiť krokom i klusom. Potom sa vrátil k žene.
Tá ešte neopustila spálňu a česala sa s pomocou slúžky. Povedala mu:
– Vy odchádzate!
– Áno… na tú pochôdzku…
– Ach! Naozaj… tak je to rozumnejšie…
Vošiel do komôrky. No po niekoľkých sekundách sa spýtal bez najmenšieho prekvapenia:
– Vzali ste ho, drahá moja?
Odvetila:
– Čože? Ale nie, nič som nevzala.
– Pohli ste ním.
– Vôbec nie… ani som tie dvere neotvorila.