Tajomný cestujúci

Maurice Leblanc

TAJOMNÝ CESTUJÚCI

Deň predtým som poslal svoj automobil do Rouenu po ceste. Mal som tam za ním prísť vlakom a odtiaľ sa vybrať k priateľom, ktorí bývajú na brehoch Seiny.

Lenže v Paríži, pár minút pred odchodom, vtrhlo do môjho kupé sedem pánov. Piati z nich fajčili. Nech je cesta rýchlikom akokoľvek krátka, vyhliadka, že ju strávim v takejto spoločnosti, mi bola nepríjemná, tým väčšmi, že vozeň starého typu nemal bočnú chodbu. Vzal som si teda zvrchník, noviny a cestovný poriadok a uchýlil som sa do jedného zo susedných kupé.

Bola v ňom dáma. Keď ma zbadala, urobila mrzuté gesto, ktoré mi neušlo, a naklonila sa k pánovi na stúpadle, zrejme k manželovi, ktorý ju odprevadil na stanicu. Pán si ma premeral a obhliadka sa skončila pravdepodobne v môj prospech, lebo sa s úsmevom potichu prihovoril manželke, tak, ako sa upokojuje vystrašené dieťa. Usmiala sa aj ona a hodila po mne priateľským pohľadom, akoby zrazu pochopila, že som jeden z tých galantných mužov, s ktorými môže žena ostať celé dve hodiny zavretá v malej škatuľke šiestich štvorcových stôp a nemusí sa ničoho báť.

Manžel jej povedal:

„Nebudeš sa na mňa hnevať, drahá moja, ale mám naliehavú schôdzku a nemôžem čakať.“

Nežne ju pobozkal a odišiel. Manželka mu cez okno posielala drobné nenápadné bozky a mávala vreckovkou.

Vtom sa ozval hvizd píšťalky. Vlak sa pohol.

Presne v tej chvíli sa napriek protestom železničiarov otvorili dvere a do nášho kupé vpadol muž. Moja spolucestujúca, ktorá práve stála a ukladala si veci do sieťky na batožinu, zdesene vykríkla a klesla na lavicu.

Nie som zbabelec, ani zďaleka, ale priznávam, že také vpády na poslednú chvíľu sú vždy nepríjemné. Vyzerajú podozrivo, neprirodzene. Musí za nimi niečo byť, inak…

Výzor prišelca a jeho správanie však zlý dojem z jeho počinu skôr zmierňovali. Korektnosť, takmer elegancia, vkusná kravata, čisté rukavice, energická tvár… Ale kde som, dočerta, tú tvár už videl? Lebo o tom nebolo pochýb, videl som ju. Či presnejšie, našiel som v sebe ten druh spomienky, aký zanecháva podobizeň, ktorú človek niekoľkokrát zazrel, no jej originál nikdy nevidel. A zároveň som cítil, aké márne je namáhať pamäť, taká nezreteľná a hmlistá bola tá spomienka.

No keď som obrátil pozornosť späť na dámu, ohromila ma jej bledosť a rozrušená tvár. Hľadela na svojho suseda (sedeli na tej istej strane) s výrazom skutočnej hrôzy a všimol som si, že sa jedna jej ruka, celá rozochvená, zakráda k malej cestovnej taštičke položenej na lavici dvadsať centimetrov od jej kolien. Napokon ju schmatla a nervózne si ju pritisla k sebe.

Naše pohľady sa stretli a v jej očiach som čítal toľko nepokoja a úzkosti, že som sa neubránil a povedal som:

„Nie je vám zle, madam?… Mám otvoriť okno?“

Neodpovedala, len bojazlivým posunkom ukázala na individuum. Usmial som sa tak ako predtým jej manžel, pokrčil som plecami a posunkami som jej vysvetlil, že sa nemá čoho báť, že som tu ja a že napokon ten pán vyzerá celkom neškodne.

V tej chvíli sa k nám obrátil, jedného po druhom si nás premeral od hlavy po päty, potom sa zas zaboril do svojho kúta a už sa nepohol.

Nastalo ticho, ale dáma, akoby pozbierala všetky sily na zúfalý čin, mi sotva zrozumiteľným hlasom povedala:

„Viete, že je v našom vlaku?“

„Kto?“

„No on… on… uisťujem vás.“

„Kto on?“

„Arsène Lupin!“

Nespúšťala oči z cestujúceho a slabiky toho znepokojujúceho mena vrhla skôr na neho než na mňa.

Stiahol si klobúk na nos. Chcel tak zakryť rozpaky, alebo sa jednoducho chystal spať?

Namietol som:

„Arsèna Lupina včera odsúdili v neprítomnosti na dvadsať rokov nútených prác. Je teda málo pravdepodobné, že by sa dnes dopustil takej neopatrnosti a ukázal sa na verejnosti. A okrem toho, neoznámili noviny, že sa túto zimu, po svojom slávnom úteku z väznice La Santé, zdržiava v Turecku?“