Útek Arsèna Lupina

Maurice Leblanc

ÚTEK ARSÈNA LUPINA

Vo chvíli, keď Arsène Lupin po skončenom obede vytiahol z vrecka peknú cigaru so zlatým prstencom a so záľubou si ju prezeral, otvorili sa dvere cely. Stihol ju už len hodiť do zásuvky a odstúpiť od stola. Vošiel dozorca, bol čas vychádzky.

„Čakal som vás, drahý priateľ,“ zvolal Lupin, ako vždy v dobrej nálade.

Vyšli. Sotva zmizli za rohom chodby, vstúpili do cely dvaja muži a pustili sa do jej dôkladnej prehliadky. Jeden bol inšpektor Dieuzy, druhý inšpektor Folenfant.

Chceli s tým už skoncovať. Nebolo nijakých pochýb: Arsène Lupin udržiaval spojenie s vonkajším svetom a dorozumieval sa so svojimi dôverníkmi. Ešte deň predtým uverejnil Grand Journal tieto riadky adresované svojmu súdnemu spravodajcovi:

„Vážený pán,

v článku, ktorý vyšiel v týchto dňoch, ste sa o mne vyjadrili slovami, ktoré nič nemôže ospravedlniť. Niekoľko dní pred začiatkom môjho procesu si od vás prídem žiadať zadosťučinenie.

S úctou,

ARSÈNE LUPIN.“

Bolo to naozaj písmo Arsèna Lupina. Teda posielal listy. Teda ich aj dostával. Teda bolo isté, že chystá útek, ktorý tak drzo ohlásil.

Situácia sa stávala neznesiteľnou. Po dohode s vyšetrujúcim sudcom sa šéf Sûreté pán Dudouis osobne vybral do Santé, aby riaditeľovi väznice vyložil, aké opatrenia treba prijať. A hneď po príchode poslal do väzňovej cely dvoch zo svojich ľudí.

Nadvihli každú dlaždicu, rozobrali posteľ, urobili všetko, čo sa v takých prípadoch zvyčajne robí, a napokon neobjavili nič. Už sa chystali pátranie vzdať, keď pribehol dozorca a povedal im:

„Zásuvka… pozrite do zásuvky v stole. Keď som vošiel, zdalo sa mi, že ju zasúva.“

Pozreli sa a Dieuzy zvolal:

„Prisámbohu, tentoraz ho máme, vtáčika.“

Folenfant ho zastavil.

„Stoj, chlapče, súpis spraví šéf.“

„Ale tá luxusná cigara…“

„Nechaj tú havanu a poďme to povedať šéfovi.“

O dve minúty už pán Dudouis prehľadával zásuvku. Našiel v nej najprv zväzok novinových výstrižkov od Argus de la Presse, ktoré sa týkali Arsèna Lupina, potom mešec na tabak, fajku, tenký papier, takzvaný cibuľový, a napokon dve knihy.

Pozrel na ich názvy. Bol to Carlylov Kult hrdinov v anglickom vydaní a pôvabný elzevír v dobovej väzbe, Epiktétova Rukoväť v nemeckom preklade, vydaná v Leidene roku 1634. Prelistoval ich a zistil, že všetky strany sú počiarkané, podčiarknuté a popísané poznámkami. Boli to dohovorené znaky, alebo len tie stopy, ktoré prezrádzajú, ako vrúcne má niekto knihu rád?

„Na to sa pozrieme podrobne,“ povedal pán Dudouis.

Prezrel mešec na tabak i fajku. Potom chytil onú povestnú cigaru so zlatým prstencom:

„Do čerta, náš priateľ si žije,“ zvolal, „cigara Henri Clet!“

Mechanickým pohybom fajčiara si ju priložil k uchu a stisol, aby zapraskala. A vzápätí mu unikol výkrik. Cigara mu pod tlakom prstov zmäkla. Prezrel si ju pozornejšie a čoskoro rozoznal medzi tabakovými listami čosi biele. Opatrne, pomocou špendlíka, z nej vyťahoval zvitok veľmi tenkého papiera, sotva hrubší ako špáradlo. Bol to lístok. Rozvinul ho a prečítal tieto slová, napísané drobným ženským písmom:

„Kôš je na mieste toho druhého. Osem z desiatich je pripravených. Keď zatlačíte vonkajšou nohou, doska sa zdvihne zhora nadol. Od dvanástej do šestnástej bude každý deň čakať H-P. Ale kde? Odpovedzte ihneď. Buďte pokojný, vaša priateľka nad vami bdie.“

Pán Dudouis chvíľu uvažoval a povedal:

„Je to dosť jasné… kôš… osem priehradok… Od dvanástej do šestnástej, to jest od poludnia do štvrtej…“

„Ale to H-P, ktoré bude čakať?“

„H-P tu zrejme znamená automobil. H-P, horse power, či sa tak v športovej reči neoznačuje sila motora? Dvadsaťštvorka H-P je automobil, ktorý má dvadsaťštyri koní.“