Landorov domček

Edgar Allan Poe

LANDOROV DOMČEK

Vlani v lete som sa na pešej potulke po jednom či dvoch poriečnych okresoch štátu New York s ubúdajúcim dňom ocitol v istých rozpakoch nad cestou, ktorou som sa uberal. Kraj sa veľmi pozoruhodne vlnil a môj chodník sa poslednú hodinu v snahe držať sa údolí krútil a zvíjal tak zmätene, že som už nevedel, ktorým smerom leží pôvabná dedinka B…, kde som sa mienil zastaviť na noc. Slnko cez deň, prísne vzaté, sotva zasvietilo, a predsa bolo nepríjemne teplo. Dymový opar, podobný tomu z babieho leta, zahaľoval všetky veci a, pravdaže, ešte prehlboval moju neistotu. Nie že by mi na tom priveľmi záležalo. Keby som na dedinku nenatrafil do západu slnka, ba ani do tmy, viac než pravdepodobne by sa čoskoro vynoril nejaký malý holandský gazdovský dom alebo čosi podobné, hoci kraj (azda preto, že bol väčšmi malebný než úrodný) bol v skutočnosti osídlený veľmi riedko. Napokon, s kapsou pod hlavou a so psom na stráži by ma nocľah pod holým nebom vlastne bol iba potešil. Kráčal som teda ďalej celkom bezstarostne (pušku mal na starosti Ponto), až kým ma napokon, práve keď som začínal uvažovať, či tie početné prieseky vedúce sem i tam vôbec majú byť chodníkmi, jeden z nich nevyviedol na nepochybnú vozovú cestu. Omyl bol vylúčený. Stopy ľahkých kolies boli zreteľné, a hoci sa vysoké krovie a bujné podrastie nad hlavou spájali, dolu nestálo v ceste vôbec nič, čo by prekážalo hoci aj virgínskemu horskému vozu, hádam najctižiadostivejšiemu povozu svojho druhu. Okrem toho, že pretínala les (ak les nie je priťažké meno pre také zoskupenie ľahkých stromov), a okrem zreteľných koľají po kolesách sa však táto cesta neponášala na nijakú z tých, aké som dovtedy videl. Koľaje, o ktorých hovorím, boli sotva badateľné, vtlačené do pevného, a predsa príjemne vlhkého povrchu čohosi, čo sa najväčšmi ponášalo na zelený janovský zamat. Bola to, pravdaže, tráva, ale tráva, akú mimo Anglicka vídame zriedka: taká krátka, taká hustá, taká rovná a taká živá vo farbe. V dráhe kolies neležala ani jediná prekážka, ani trieska, ani suchá vetvička. Kamene, ktoré kedysi prekážali v ceste, ktosi starostlivo uložil, nie pohádzal, popri okrajoch cestičky, takže dolu vymedzovali jej hranice akousi napoly presnou, napoly nedbanlivou a celkom malebnou obrubou. V medzerách všade bujne rástli trsy poľných kvetov.

Čo si o tom všetkom myslieť, som, pravdaže, nevedel. Bolo tu nepochybne umenie, to ma neprekvapilo – všetky cesty sú v obyčajnom zmysle dielom umenia. Nemôžem ani povedať, že by na samej miere prejaveného umenia bolo veľmi čomu sa čudovať. Všetko, čo tu zrejme urobili, sa pri takýchto „prirodzených danostiach“ (ako sa píše v knihách o krajinárskom záhradníctve) dalo dosiahnuť s celkom malou námahou a nákladom. Nie, nebola to miera, ale povaha toho umenia, čo ma prinútila sadnúť si na jeden z rozkvitnutých kameňov a dobré polhodiny, ba dlhšie hľadieť v užasnutom obdive hore-dolu touto rozprávkovou alejou. Čím dlhšie som hľadel, tým zjavnejšie bolo jedno: nad všetkými týmito úpravami bdel umelec, a to umelec s najúzkostlivejším okom pre formu. S najväčšou starostlivosťou tu bola zachovaná náležitá stredná cesta medzi úhľadným a pôvabným na jednej strane a pittoresque, v pravom zmysle talianskeho slova, na strane druhej. Priamych línií bolo málo a dlhých neprerušovaných nijaké. Ten istý účinok krivky či farby sa z ktoréhokoľvek stanovišťa objavil spravidla dva razy, no nie častejšie. Všade vládla rozmanitosť v jednotvárnosti. Bola to „kompozícia“, v ktorej by aj ten najprísnejší kritický vkus sotva vedel navrhnúť opravu.

Keď som na túto cestu vstúpil, dal som sa doprava, a teraz, keď som vstal, pokračoval som tým istým smerom. Chodník sa vinul tak hadovito, že som jeho beh nikdy nedovidel ďalej než na dva-tri kroky dopredu. Jeho ráz sa nijako podstatne nemenil.

Onedlho mi do ucha jemne doľahol šum vody a o chvíľu, keď som sa s cestou zvrtol o čosi prudšie než dovtedy, uvedomil som si, že priamo predo mnou, na úpätí mierneho svahu, leží akási stavba. Zreteľne som nevidel nič, lebo celé malé údolie dolu vypĺňala hmla. Ako sa však slnko chýlilo k západu, zdvihol sa jemný vánok, a kým som stál na hrebeni svahu, hmla sa pozvoľna trhala na chuchvalce a tak sa vznášala ponad výjav.

Keď sa mi to celé vynáralo pred očami, práve tak pozvoľna, ako to opisujem, kúsok po kúsku, tu strom, tam záblesk vody a tu zasa vrcholec komína, sotva som sa ubránil predstave, že je to jedna z tých dômyselných ilúzií, aké sa niekedy predvádzajú pod menom „miznúce obrazy“.

Kým sa však hmla celkom stratila, slnko už zišlo za mierne vŕšky a odtiaľ, akoby ľahkým chassez na juh, sa opäť vynorilo v plnej podobe a purpurovým leskom žiarilo cez rozsadlinu, ktorá vstupovala do údolia od západu. A tak sa zrazu, sťaby rukou čarodejníka, celé toto údolie a všetko v ňom zjavilo v oslnivej zreteľnosti.

Prvý coup d’œil, keď slnko skĺzlo do opísanej polohy, na mňa zapôsobil veľmi podobne, ako na mňa v chlapčenských rokoch pôsobila záverečná scéna dajakého dobre naaranžovaného výpravného divadelného predstavenia či melodrámy. Nechýbala ani obludnosť farieb. Slnečné svetlo totiž vychádzalo z rozsadliny sfarbené dooranžova a dopurpurova, kým záclona pár, ktorá dosiaľ visela nad hlavou, viac či menej odrážala živú zeleň trávy v údolí na všetky predmety, akoby sa jej nechcelo nadobro odísť z výjavu tak očarujúco krásneho.

Úvalček, do ktorého som takto nazeral spod baldachýnu hmly, nemohol merať na dĺžku viac než necelých štyristo metrov. Jeho šírka kolísala od päťdesiat do stopäťdesiat, miestami hádam dvesto metrov. Najužší bol na severnom konci a smerom na juh sa roztváral, no bez veľmi presnej pravidelnosti. Najširšie miesto ležalo necelých osemdesiat metrov od južného konca. Svahy, ktoré úval obklopovali, sa nedali právom nazvať vrchmi, iba ak na severnej strane. Tam sa dvíhala zrázna žulová stena do výšky asi tridsiatich metrov, a ako som spomenul, údolie nebolo v tomto bode širšie než asi pätnásť metrov. Keď však návštevník postupoval od útesu na juh, nachádzal po pravej i po ľavej ruke svahy zároveň nižšie, menej zrázne a menej skalnaté. Všetko sa, slovom, zvažovalo a zmäkčovalo na juh, a predsa bol celý úval opásaný výšinami, viac či menej vysokými, s výnimkou dvoch miest. O jednom z nich som už hovoril. Ležalo značne na sever od západného smeru a tade si, ako som už opísal, kliesnilo zapadajúce slnko cestu do amfiteátra cez čisto vyťatú prírodnú trhlinu v žulovej hradbe. Táto rozsadlina mohla mať v najširšom mieste asi desať metrov, pokiaľ ju oko stačilo sledovať. Zdalo sa, že vedie hore, stále hore, sťaby prírodná hradská, do zákutí neprebádaných hôr a lesov. Druhý otvor bol priamo na južnom konci úvalu. Tu boli svahy zväčša iba miernymi náklonmi, ktoré sa tiahli od východu na západ asi stoštyridsať metrov. Uprostred tejto šírky bola preliačina na rovnakej úrovni ako bežné dno údolia. Čo do vegetácie, tak ako vo všetkom ostatnom, výjav mäkol a zvažoval sa na juh. Na severe, na skalnatom zráze, pár krokov od okraja, sa vypínali nádherné kmene početných orechovcov, čiernych orechov a gaštanov, pomedzi ne sem-tam dub. Mohutné bočné konáre, ktoré vystierali najmä čierne orechy, siahali ďaleko ponad hranu útesu. Kto postupoval na juh, videl najprv ten istý druh stromov, no čoraz menej vysokých a svojím rázom menej salvatorovských. Potom uvidel miernejší brest, po ňom sasafras a agát, po tých zasa mäkšiu lipu, judášovec, katalpu a javor a po nich ešte pôvabnejšie a skromnejšie odrody. Celú tvár južného svahu pokrývalo už len divé krovie, ak nerátame sem-tam vŕbu striebristú či topoľ biely. Na samom dne údolia (treba mať totiž na pamäti, že dosiaľ spomínaná vegetácia rástla len na útesoch a úbočiach) bolo vidieť tri osamelé stromy. Jedným bol brest peknej veľkosti a vyberaného tvaru: stál na stráži nad južnou bránou úvalu. Druhým bol orechovec, oveľa väčší než brest a vôbec oveľa krajší strom, hoci prekrásne boli oba. Ten akoby prevzal do opatery severozápadný vchod: vyrastal zo skupiny skál v samom pažeráku rokliny a svoje pôvabné telo vrhal v uhle takmer štyridsiatich piatich stupňov ďaleko do slnečného svitu amfiteátra. Necelých tridsať metrov na východ od tohto stromu však stála pýcha údolia a bezpochyby najveľkolepejší strom, aký som kedy videl, ak azda nerátam cyprusy pri Itchiatuckanee. Bol to trojkmenný ľaliovník, Liriodendron Tulipiferum, z prirodzeného radu magnólií. Jeho tri kmene sa oddeľovali od materského pňa necelý meter nad zemou a rozbiehali sa tak nepatrne a pozvoľna, že v bode, kde najväčší z nich vyrážal do lístia, boli od seba len vyše metra. To bolo vo výške asi dvadsiatich piatich metrov. Celá výška hlavného kmeňa dosahovala takmer štyridsať metrov. Nič neprekoná krásou tvar ani lesklú, živú zeleň listov ľaliovníka. V tomto prípade merali na šírku dobrých dvadsať centimetrov, no ich slávu celkom zatienila prepychová nádhera nespočetných kvetov. Predstavte si, tesne pri sebe, milión najväčších a najskvostnejších tulipánov! Len tak si čitateľ utvorí akú-takú predstavu o obraze, ktorý by som rád sprostredkoval. A potom tá vznešená ladnosť čistých, jemne zrnitých stĺpovitých kmeňov, z ktorých najväčší mal vyše metra v priemere, šesť metrov nad zemou. Nespočítateľné kvety sa miešali s kvetmi iných stromov, sotva menej krásnych, hoci nekonečne menej majestátnych, a napĺňali údolie viac než arabskými vôňami.