William Wilson
Edgar Allan Poe
WILLIAM WILSON
Čo povedať naň? Čo na SVEDOMIE chmúrne,
na ten prízrak v mojej ceste?
– Chamberlayne: Pharronida
Dovoľte, aby som sa nateraz nazýval William Wilson. Čistý list, ktorý teraz leží predo mnou, netreba poškvrniť mojím skutočným menom. To sa už i tak stalo priveľmi predmetom pohŕdania, hrôzy a odporu môjho pokolenia. Či rozhorčené vetry nerozniesli jeho bezpríkladnú hanbu do najodľahlejších končín zeme? Ó, ty vyvrheľ, najzavrhnutejší zo všetkých vyvrheľov! Či nie si pre zem naveky mŕtvy? Pre jej pocty, pre jej kvety, pre jej zlaté túžby? A či medzi tvojimi nádejami a nebom nevisí naveky mrak, hustý, pochmúrny a bezhraničný?
Ani keby som mohol, nechcel by som tu a dnes podávať záznam o svojich neskorších rokoch, rokoch nevýslovnej biedy a neodpustiteľného zločinu. Toto obdobie, tieto neskoršie roky, vystúpilo náhle na nový stupeň ničomnosti a jedine jeho pôvod chcem teraz vyložiť. Ľudia obyčajne klesajú postupne. Zo mňa všetka cnosť spadla v jedinom okamihu ako plášť. Od pomerne malicherných neprávostí som obrím krokom prešiel k výstrednostiam horším než Heliogabalove. Strpte, kým budem rozprávať o tom, aká náhoda, aká jediná udalosť priviedla toto zlo na svet. Smrť sa blíži a tieň, ktorý ju predchádza, obostrel moju dušu zmierlivým vplyvom. Keď prechádzam šerým údolím, túžim po súcite (bezmála by som povedal po zľutovaní) svojich blížnych. Rád by som ich presvedčil, že som bol do istej miery otrokom okolností, ktoré sa vymykajú ľudskej moci. Želal by som si, aby mi v podrobnostiach, ktoré tu vyrozprávam, našli malú oázu osudovosti uprostred púšte poblúdení. Chcel by som, aby pripustili (a nebudú to môcť odoprieť), že hoci pokušenie azda jestvovalo i predtým rovnako veľké, nikdy predtým nebol človek aspoň takto pokúšaný, a celkom iste nikdy takto nepadol. A či preto nikdy takto netrpel? Či som vskutku nežil vo sne? A či teraz neumieram ako obeť hrôzy a tajomstva najdivšej zo všetkých pozemských vidín?
Pochádzam z rodu, ktorý sa oddávna vyznačoval obrazotvorným a ľahko vznetlivým temperamentom, a už v najútlejšom detstve som dokazoval, že som rodovú povahu zdedil v plnej miere. Ako som pribúdal na rokoch, rozvíjala sa čoraz mocnejšie a z mnohých príčin sa stala zdrojom vážneho nepokoja mojich priateľov a ozajstnej ujmy mne samému. Rástol som svojvoľný, oddaný najdivším rozmarom, korisť najneskrotnejších vášní. Moji rodičia, slabí duchom a sužovaní vrodenými neduhmi podobnými mojim, mohli len máločo vykonať proti zlým sklonom, ktoré ma vyznačovali. Zopár chabých a zle vedených pokusov sa skončilo ich úplnou porážkou a, pravdaže, mojím dokonalým víťazstvom. Odvtedy bolo moje slovo v dome zákonom. Vo veku, keď iné deti ešte vodia na opratách, bol som ponechaný vedeniu vlastnej vôle a stal som sa, ak nie menom, teda skutkom, pánom svojich činov.
Moje najranejšie spomienky na školský život sa viažu k rozľahlému, členitému domu v alžbetínskom slohu, v hmlistej anglickej dedine plnej obrovských sukovitých stromov, kde všetky domy boli nesmierne starobylé. Veru, bolo to snové a dušu konejšiace miesto, to ctihodné staré mestečko. Ešte v tejto chvíli cítim v predstavách osviežujúci chlad jeho hlboko zatienených alejí, vdychujem vôňu jeho tisícich krovín a nanovo sa chvejem neopísateľnou slasťou pri hlbokom dutom hlase kostolného zvona, ktorý hodinu čo hodinu zamračeným, náhlym zahučaním pretínal tíš šerého vzduchu, do ktorého sa ponárala a v ktorom driemala vyrezávaná gotická veža.
Pristavovať sa pri drobných spomienkach na školu a na všetko, čo s ňou súvisí, mi azda spôsobuje toľko potešenia, koľko ho ešte vôbec dokážem pocítiť. Odpustíte mi, ponorenému do biedy (do biedy, žiaľ, až priveľmi skutočnej), že hľadám úľavu, čo aká nepatrná a pominuteľná je, v slabosti niekoľkých roztúlaných podrobností. Tie sú navyše samy osebe celkom malicherné, ba až smiešne, no v mojich predstavách nadobúdajú zvláštnu dôležitosť, lebo sa spájajú s obdobím a miestom, v ktorých rozpoznávam prvé nejasné výstrahy osudu, čo ma neskôr tak úplne zatienil. Nechajte ma teda spomínať.
Dom, ako som povedal, bol starý a nepravidelný. Pozemky boli rozsiahle a celé ich obopínal vysoký, pevný tehlový múr, navrchu pokrytý vrstvou malty a črepín skla. Táto väzenská hradba tvorila hranicu našej ríše. Za ňu sme videli len tri razy do týždňa: raz každú sobotu popoludní, keď nám v sprievode dvoch pomocných učiteľov dovolili podniknúť v zástupe krátku prechádzku po okolitých poliach, a dva razy v nedeľu, keď nás rovnako obradným spôsobom vodili na rannú a večernú bohoslužbu do jediného dedinského kostola. Pastorom toho kostola bol riaditeľ našej školy. S akým hlbokým úžasom a zmätkom som naňho hľadieval z našej odľahlej lavice na chóre, keď slávnostným, pomalým krokom vystupoval na kazateľnicu! Tento ctihodný muž s tvárou tak pokorne vľúdnou, v rúchu tak lesklom a tak kňazsky splývavom, s parochňou tak dôkladne napúdrovanou, tak strnulou a tak ohromnou – mohol to byť ten istý, čo ešte nedávno s kyslou tvárou, v šatách zaprášených od šnupavého tabaku, s trstenicou v ruke vykonával drakonické zákony ústavu? Ó, obrovský paradox, priveľmi obludný, než aby mal riešenie!
V rohu ťažkého múru sa mračila ešte ťažšia brána. Bola pobitá a vykladaná železnými svorníkmi a hore ju vrúbili zubaté železné hroty. Aké dojmy hlbokej bázne vzbudzovala! Neotvárala sa nikdy, iba pri tých troch pravidelných východoch a návratoch, o ktorých som už hovoril. Vtedy sme v každom vrzgote jej mohutných pántov nachádzali plnosť tajomstva, celý svet látky na vážne poznámky či na ešte vážnejšie rozjímanie.