Berenice

Edgar Allan Poe

BERENIKA

Dicebant mihi sodales, si sepulchrum amicae visitarem, curas meas aliquantulum fore levatas. – Ebn Zaiat.

Bieda je mnohotvárna. Strasti zeme majú mnoho podôb. Klenú sa ponad šíry obzor ako dúha a ich odtiene sú rovnako rozmanité ako odtiene toho oblúka – rovnako zreteľné, a predsa rovnako dôverne zmiešané. Klenú sa ponad šíry obzor ako dúha! Ako to, že som z krásy odvodil obraz nevzhľadnosti? Zo zmluvy pokoja podobenstvo žiaľu? Ale tak ako je v etike zlo následkom dobra, tak sa v skutočnosti z radosti rodí žiaľ. Buď je spomienka na minulé blahoslavenstvo úzkosťou dneška, alebo majú muky, ktoré sú, svoj pôvod v slastiach, ktoré mohli byť.

Krstným menom sa volám Egaeus. Meno svojho rodu nespomeniem. A predsa niet v krajine veží ctihodnejších vekom než moje pochmúrne, sivé, dedičné siene. Náš rod nazývali rodom vizionárov a viera v to má viac než dostatočnú oporu v mnohých nápadných jednotlivostiach: v ráze rodového sídla, vo freskách hlavnej dvorany, v čalúnoch spální, v tesaní niektorých oporných pilierov zbrojnice, no najmä v galérii starobylých malieb, v podobe knižničnej komnaty a napokon v celkom osobitej povahe toho, čo knižnica obsahuje.

Spomienky na moje najranejšie roky sa viažu k tej komnate a k jej zväzkom, o ktorých už viac nepoviem. Tu zomrela moja matka. Tu som sa narodil. No je číra jalovosť tvrdiť, že som nežil už predtým, že duša nemá skoršie jestvovanie. Popierate to? – nesporme sa o tom. Ja sám som presvedčený a presviedčať sa neusilujem. Jestvuje však rozpomienka na vzdušné podoby, na duchovné a významuplné oči, na zvuky hudobné, a predsa smutné – rozpomienka, ktorá sa nedá zaplašiť. Pamäť ako tieň: nejasná, premenlivá, neurčitá, nestála. A tieňu sa podobá aj tým, že sa jej nemôžem zbaviť, kým bude svietiť slnko môjho rozumu.

V tej komnate som sa narodil. Keď som sa takto prebudil z dlhej noci čohosi, čo sa zdalo nebytím, no nebolo ním, rovno do samých končín rozprávkovej krajiny, do paláca obraznosti, do divých dŕžav mníšskeho myslenia a učenosti, nie je čudné, že som sa okolo seba obzeral vyplašeným a horúcim okom, že som chlapčenstvo premárnil nad knihami a mladosť rozptýlil v snení. Čudné však je, že roky plynuli a poludnie mužného veku ma zastihlo ešte vždy v sídle mojich otcov. Podivuhodné je, aká stojatosť padla na pramene môjho života, podivuhodné, aký úplný prevrat nastal v povahe mojej najvšednejšej myšlienky. Skutočnosti sveta na mňa pôsobili ako vidiny, a len ako vidiny, kým divé predstavy krajiny snov sa naopak stali nie látkou môjho každodenného jestvovania, ale doslova tým jestvovaním samým, úplne a jedine ním.

Boli sme s Berenikou bratanec a sesternica a vyrastali sme spolu v mojich otcovských sieňach. No rástli sme rozdielne: ja chorľavý a pochovaný v chmúrach, ona vrtká, pôvabná, prekypujúca silou. Jej patrili potulky po úbočí, mne štúdiá kláštornej samoty. Ja som žil vo vlastnom srdci, telom i dušou oddaný najnapätejšiemu a najbolestnejšiemu rozjímaniu, ona bezstarostne blúdila životom a nemyslela na tiene na svojej ceste ani na tichý let hodín s havraními krídlami. Berenika! – vzývam jej meno – Berenika! – a zo sivých ruín pamäti sa na ten zvuk plaší tisíc búrlivých rozpomienok! Ach, ako živo stojí jej obraz predo mnou teraz, ako v prvých dňoch jej ľahkého srdca a radosti! Ó, nádherná, a predsa fantastická krása! Ó, sylfa v krovinách Arnheimu! Ó, najáda medzi jeho fontánami! A potom – potom je všetko tajomstvo a hrôza a príbeh, ktorý by sa nemal rozprávať. Choroba, osudná choroba, padla na jej telo ako samum. A ešte kým som na ňu hľadel, prehnal sa ňou duch premeny, prenikol jej myseľ, jej zvyky i povahu a spôsobom najjemnejším a najstrašnejším rozrušil aj samu totožnosť jej osoby! Beda! Ničiteľ prišiel a odišiel. A obeť – kde je? Nepoznal som ju. Alebo som ju už nepoznal ako Bereniku.