Eleonora

Edgar Allan Poe

ELEONORA

Sub conservatione formæ specificæ salva anima.
– Raymond Lully.

Pochádzam z rodu povestného silou obraznosti a žiarom vášne. Ľudia ma nazvali šialencom. No otázka ešte nie je rozhodnutá, či šialenstvo je, alebo nie je najvznešenejším rozumom, či mnohé z toho, čo je slávne, či všetko, čo je hlboké, nepramení z choroby myslenia, z rozpoložení mysle povznesených na úkor rozumu všeobecného. Tí, čo snívajú za dňa, vedia o mnohom, čo uniká tým, ktorí snívajú iba v noci. Vo svojich sivých videniach zachytávajú záblesky večnosti a pri precitnutí sa chvejú zistením, že stáli na pokraji veľkého tajomstva. V útržkoch sa dozvedajú čosi z múdrosti, ktorá je z dobra, a viac z číreho poznania, ktoré je zo zla. Prenikajú však, bez kormidla a bez kompasu, do šíreho oceánu „svetla nevýslovného“ a znova, ako dobrodruhovia núbijského zemepisca, „agressi sunt mare tenebrarum, quid in eo esset exploraturi“.

Povedzme teda, že som šialený. Pripúšťam aspoň, že existujú dva odlišné stavy môjho duševného jestvovania: stav jasného rozumu, o ktorom nemožno pochybovať a ktorý patrí pamäti udalostí tvoriacich prvú epochu môjho života, a stav tieňa a pochybnosti, prislúchajúci prítomnosti a spomienke na to, čo tvorí druhú veľkú éru môjho bytia. Preto tomu, čo rozpoviem o skoršom období, verte. A tomu, čo azda vyrozprávam o čase neskoršom, prikladajte len takú vieru, aká sa bude zdať náležitá, alebo o tom pochybujte celkom, alebo, ak pochybovať nemôžete, staňte sa Oidipom tej hádanky.

Tá, ktorú som miloval v mladosti a o ktorej teraz pokojne a zreteľne píšem tieto spomienky, bola jedinou dcérou jedinej sestry mojej dávno zosnulej matky. Eleonora bolo meno mojej sesternice. Odjakživa sme prebývali spolu, pod tropickým slnkom, v Údolí pestrofarebnej trávy. Do toho údolia nikdy nevkročila noha bez sprievodcu, lebo ležalo vysoko v pásme obrích vrchov, ktoré nad ním hrozivo prečnievali vôkol a bránili slnečnému svetlu vniknúť do jeho najsladších zákutí. V jeho blízkosti nebol vyšliapaný nijaký chodník. A kto sa chcel dostať k nášmu šťastnému domovu, musel nasilu odhŕňať lístie tisícov lesných stromov a na smrť pošliapať nádheru miliónov voňavých kvetov. Tak sme žili celkom sami a nevedeli sme nič o svete za údolím – ja a moja sesternica a jej matka.