Diablik zvrátenosti

Edgar Allan Poe

DIABLIK ZVRÁTENOSTI

Pri skúmaní schopností a pudov – oných prima mobilia ľudskej duše – frenológovia opomenuli vyhradiť miesto náklonnosti, ktorá, hoci zjavne jestvuje ako základný, prvotný, neredukovateľný cit, unikla rovnako i všetkým moralistom pred nimi. V číročistej pýche rozumu sme ju prehliadli my všetci. Dopustili sme, aby jej jestvovanie uniklo našim zmyslom, jedine pre nedostatok presvedčenia – viery, či už viery v Zjavenie, alebo viery v kabalu. Myšlienka na ňu nám nikdy nezišla na um, jednoducho pre jej nadbytočnosť. Nevideli sme potrebu takého popudu – takej náklonnosti. Nemohli sme postrehnúť jej nevyhnutnosť. Nemohli sme pochopiť, to jest, neboli by sme mohli pochopiť, keby sa nám pojem tohto primum mobile bol voľakedy natisol – neboli by sme mohli pochopiť, akým spôsobom by mohla napomáhať cieľom ľudstva, či už časným, alebo večným. Nemožno poprieť, že frenológia a z veľkej časti i všetko metafyzikárstvo boli zosnované a priori. Človek intelektuálny čiže logický, a nie človek chápavý a pozorujúci, sa podujal vymýšľať zámery – diktovať Bohu ciele. Keď takto na vlastné uspokojenie prenikol do úmyslov Jehovu, vybudoval z týchto úmyslov svoje nespočetné sústavy ducha. Vo veci frenológie sme napríklad najprv určili, celkom prirodzene, že zámerom Božstva bolo, aby človek jedol. Potom sme človeku prisúdili orgán výživového pudu a tento orgán je bičom, ktorým Božstvo ženie človeka, chtiac-nechtiac, k jedeniu. Po druhé, keď sme uznali za Božiu vôľu, aby človek zachovával svoj rod, objavili sme hneď orgán milostného pudu. A tak i s bojovnosťou, s idealitou, s kauzalitou, s tvorivým pudom – tak, slovom, s každým orgánom, či už predstavuje náklonnosť, mravný cit, alebo schopnosť čistého intelektu. A v týchto usporiadaniach Principia ľudského konania spurzheimovci, či už majú pravdu, alebo sa mýlia, sčasti alebo vcelku, v zásade iba kráčali v šľapajach svojich predchodcov: všetko vyvodzovali a ustanovovali z vopred prijatého určenia človeka a na základe cieľov jeho Stvoriteľa.

Bolo by bývalo múdrejšie, bolo by bývalo bezpečnejšie triediť (ak už triediť musíme) na základe toho, čo človek obyčajne alebo príležitostne robil a čo vždy príležitostne robieval, než na základe toho, čo mu Božstvo podľa nášho samozrejmého presvedčenia určilo robiť. Ak nevieme pochopiť Boha v jeho viditeľných dielach, ako potom v jeho nepredstaviteľných myšlienkach, ktoré tie diela povolávajú k bytiu? Ak mu nevieme porozumieť v jeho objektívnych stvoreniach, ako potom v jeho podstatných rozpoloženiach a fázach tvorenia?

Indukcia a posteriori by bola priviedla frenológiu k tomu, aby uznala za vrodený a prvotný princíp ľudského konania čosi paradoxné, čo môžeme nazvať zvrátenosťou, keďže niet príznačnejšieho pomenovania. V zmysle, aký tomu slovu dávam, je to v skutočnosti mobile bez motívu, motív, ktorý nie je motivirt. Na jej popud konáme bez pochopiteľného cieľa. A ak sa to bude chápať ako protirečenie v pojmoch, môžeme tvrdenie natoľko pozmeniť, že povieme: na jej popud konáme preto, lebo by sme nemali. Teoreticky nemôže byť dôvod nerozumnejší, no v skutočnosti niet silnejšieho. V istých mysliach a za istých okolností sa stáva naskrze neodolateľným. Nie som si istejší tým, že dýcham, než tým, že istota o nesprávnosti či pochybenosti ktoréhokoľvek skutku je často tou jedinou nepremožiteľnou silou, ktorá nás pudí a jediná nás pudí k jeho vykonaniu. A táto premáhajúca náklonnosť páchať zlé pre zlé samo sa ani nedá analyzovať či rozložiť na skrytejšie zložky. Je to základný, prvotný popud – elementárny. Namietne sa, viem, že keď zotrvávame v skutkoch preto, lebo cítime, že by sme v nich zotrvávať nemali, naše správanie je iba obmenou toho, čo obyčajne pramení z frenologickej bojovnosti. Ale klamnosť tejto myšlienky ukáže jediný pohľad. Podstatou frenologickej bojovnosti je nevyhnutnosť sebaobrany. Je našou záštitou proti ujme. Jej princíp sa týka nášho blaha, a tak sa túžba mať sa dobre roznecuje súčasne s jej rozvinutím. Z toho plynie, že túžba mať sa dobre sa musí roznietiť súčasne s každým princípom, ktorý by bol iba obmenou bojovnosti, no v prípade toho čohosi, čo nazývam zvrátenosťou, sa túžba mať sa dobre nielenže neprebúdza, ale jestvuje cit priam protikladný.

Odvolať sa na vlastné srdce je napokon najlepšou odpoveďou na sofistiku, o ktorej som sa práve zmienil. Nikto, kto sa s dôverou radí s vlastnou dušou a dôkladne sa jej vypytuje, nebude naklonený popierať úplnú základnosť náklonnosti, o ktorej je reč. Nie je väčšmi nepochopiteľná než príznačná. Nežije človek, ktorého by v niektorej chvíli nebola trápila napríklad úporná túžba mučiť poslucháča okolkovaním. Hovoriaci vie, že sa znepáči. Zo všetkých síl sa chce zapáčiť, býva zvyčajne stručný, presný a jasný, najlakonickejšia a najžiarivejšia reč sa mu derie na jazyk, len s ťažkosťou sa zdržiava, aby jej nedal voľný priebeh, ľaká sa hnevu toho, koho oslovuje, a chcel by ho odvrátiť, a predsa mu zíde na um myšlienka, že istými zákrutami a vsuvkami by sa ten hnev dal vyvolať. Tá jediná myšlienka stačí. Popud vzrastie na chuť, chuť na túžbu, túžba na neovládateľnú žiadostivosť a žiadostivosti (na hlbokú ľútosť a hanbu hovoriaceho a napriek všetkým následkom) sa vyhovie.

Máme pred sebou úlohu, ktorú treba vykonať čo najskôr. Vieme, že odklad bude zhubný. Najdôležitejšia kríza nášho života volá hlasom poľnice po okamžitej energii a čine. Horíme, spaľuje nás dychtivosť pustiť sa do diela a v očakávaní jeho slávneho výsledku nám blčí celá duša. Musí sa, má sa začať dnes, a predsa to odkladáme na zajtra. A prečo? Odpovede niet, iba že cítime zvrátene, pričom to slovo používame bez pochopenia princípu. Príde zajtrajšok a s ním ešte úzkostlivejšia túžba vykonať si povinnosť, ale práve s týmto vzrastom úzkosti prichádza zároveň bezmenná, priam desivá, lebo nevyspytateľná dychtivosť po odklade. Táto dychtivosť naberá silu, ako letia chvíle. Nadchádza posledná hodina na čin. Chvejeme sa prudkosťou zápasu v našom vnútri – určitého s neurčitým – podstaty s tieňom. No ak zápas došiel až potiaľto, víťazí tieň – márne sa boríme. Hodiny odbijú a sú umieračikom nášho blaha. Zároveň sú kohútím zaspevom pre prízrak, ktorý nás tak dlho zastrašoval. Uletí – zmizne – sme voľní. Stará energia sa vracia. Teraz budeme pracovať. Beda, je už neskoro!