Zradné srdce

Edgar Allan Poe

ZRADNÉ SRDCE.

Pravda! Nervózny, veľmi, veľmi strašne nervózny som bol a som. Ale prečo tvrdíte, že som šialený? Choroba mi zmysly zbystrila, nezničila ich, neotupila. Nadovšetko bol ostrý sluch. Počul som všetko na nebi i na zemi. Počul som mnohé veci v pekle. Ako by som teda mohol byť šialený? Počúvajte! A všimnite si, ako zdravo, ako pokojne vám viem vyrozprávať celý ten príbeh.

Nemožno povedať, ako mi tá myšlienka prvý raz zišla na um. No len čo sa raz zrodila, prenasledovala ma vo dne v noci. Cieľ nijaký nebol. Vášeň nijaká nebola. Mal som toho starca rád. Nikdy mi neublížil. Nikdy ma neurazil. Po jeho zlate som netúžil. Myslím, že to bolo jeho oko! Áno, to bolo ono! Mal oko ako sup – bledomodré oko, potiahnuté blanou. Vždy, keď na mne spočinulo, tuhla mi krv v žilách. A tak som sa postupne, celkom pomaly, rozhodol, že starca pripravím o život a navždy sa toho oka zbavím.

A v tom je práve jadro veci. Pokladáte ma za šialeného. Šialenci nevedia nič. Ale mali ste ma vidieť. Mali ste vidieť, ako múdro som postupoval, s akou opatrnosťou, s akou predvídavosťou, s akou pretvárkou som sa dal do diela! Nikdy som nebol k starcovi láskavejší než po celý ten týždeň predtým, ako som ho zabil. A každú noc, okolo polnoci, som stisol kľučku jeho dverí a otvoril ich – ach, tak nežne! A potom, keď som urobil škáru dosť veľkú pre hlavu, vsunul som dnu tienený lampáš, celkom zavretý, zavretý, aby nevyšlo ani svetielko, a potom som vopchal dnu hlavu. Ach, smiali by ste sa, keby ste videli, ako prefíkane som ju ta vsúval! Hýbal som ňou pomaly, veľmi, veľmi pomaly, aby som starcovi nenarušil spánok. Trvalo mi hodinu, kým som celú hlavu dostal do otvoru tak ďaleko, že som ho videl, ako leží na posteli. Ha! Bol by šialenec taký múdry? A potom, keď už som mal hlavu dobre v izbe, opatrne som odkryl lampáš, ach, tak opatrne, opatrne (lebo pánty vŕzgali), odkryl som ho len natoľko, aby jediný tenký lúč padol na to supie oko. A toto som robil sedem dlhých nocí, každú noc presne o polnoci. No oko som vždy našiel zavreté, a tak nebolo možné dielo vykonať, lebo nie starec ma trápil, ale jeho zlé oko. A každé ráno, keď svitol deň, vošiel som smelo do izby a hovoril s ním odvážne, oslovoval som ho po mene srdečným tónom a vypytoval sa, ako strávil noc. Vidíte teda, že by to musel byť veru veľmi prenikavý starec, aby tušil, že sa naňho každú noc, presne o dvanástej, dívam, kým spí.