Vianočná kukučka
Frances Browne
Vianočná kukučka
„Kde bolo, tam bolo, v severnej krajine stála uprostred holej pustatiny akási dedina. Všetci jej obyvatelia boli chudobní, lebo polia mali neúrodné a obchodu málo. Najchudobnejší zo všetkých boli dvaja bratia, Skrblík a Skromník. Boli to obuvníci a mali dovedna len jednu búdu. Bola to búda z hliny a prútia. Dvere boli nízke a vždy otvorené, lebo okno tam nebolo. Strecha pred dažďom celkom nechránila. Jediné príjemné na tom obydlí bolo široké ohnisko. Bratia však nikdy nenazbierali dosť dreva, aby v ňom horel poriadny oheň. Pracovali tam v najlepšej bratskej zhode, hoci ich k tomu máločo povzbudzovalo.
„Ľudia v tej dedine topánkami neplytvali. A lepších obuvníkov, ako boli Skrblík a Skromník, by sa bolo dalo nájsť. Zlomyseľníci vraveli, že niet takej zlej topánky, ktorá by po ich oprave nebola ešte horšia. Napriek tomu sa Skrblík a Skromník akosi pretĺkali. Živilo ich remeslo, malé jačmenné pole a záhradka pri chalupe. Až jedného nešťastného dňa prišiel do dediny nový obuvník. Predtým býval v hlavnom meste kráľovstva a podľa vlastných slov spravoval topánky kráľovnej a princeznám. Šidlá mal ostré, kopytá nové. Búdu si zriadil v úhľadnej chalupe s dvoma oknami. Dedinčania čoskoro zistili, že jedna jeho záplata prežije dve od bratov. Skrátka, všetky opravy odvtedy putovali k novému obuvníkovi a Skrblíkovi so Skromníkom neostalo nič. Rok bol vlhký a studený, jačmeň im nedozrel, ako mal, a kapusta sa v záhrade ani spolovice nezavila. Tej zimy boli teda bratia chudobní. A keď prišli Vianoce, nemali na hostinu nič, iba jačmenný bochník, kúsok zžltnutej slaniny a trochu slabého domáceho piva. A čo bolo horšie, snehu ležalo veľa a dreva na kúrenie nemali odkiaľ vziať. Ich búda stála na konci dediny. Za ňou sa rozprestierala holá pustatina, teraz celá biela a tichá. Kedysi tam býval les a ešte stále sa v nej dali nájsť veľké korene starých stromov, uvoľnené z pôdy a obnažené vetrami a dažďami. Jeden z nich, hrubý sukovitý peň, ležal hneď pri ich dverách, spolovice nad snehom. Skromník povedal bratovi:
„‚Máme tu na Vianoce mrznúť, kým ten veľký koreň leží vonku? Poďme ho porúbať na drevo, tá práca nás zohreje.’
„‚Nie,’ povedal Skrblík, ‚na Vianoce sa drevo rúbať nepatrí. A okrem toho je ten koreň pritvrdý, nijaká sekera ho nerozštiepi.’
„‚Tvrdý či nie, oheň mať musíme,’ odvetil Skromník. ‚Poď, brat, pomôž mi ho vtiahnuť dnu. Nech sme akokoľvek chudobní, nikto v dedine nebude mať také vianočné poleno ako my.’
„Skrblík mal rád trochu nádhery. A tak sa obaja bratia v nádeji na krásne vianočné poleno napínali a namáhali zo všetkých síl. Ťahali a tlačili, kým veľký starý koreň šťastne nedostali na ohnisko. Tam začal praskať a blčať červenou pahrebou. V náramne dobrej nálade si obuvníci sadli k pivu a slanine. Dvere boli zavreté, veď vonku nebolo nič, len studené mesačné svetlo a sneh. Ale búda, vystlaná jedľovými vetvami a ozdobená cezmínou, vyzerala veselo. Červená žiara sa rozhorela a rozveselila im srdcia.
„‚Dlhý život a šťastenu nám obom, brat!’ povedal Skromník. ‚Dúfam, že si na to pripiješ, a nech nikdy nemáme na Vianoce horší oheň – ale čo je to?’
„Skromník odložil roh s nápojom a bratia s údivom načúvali. Z blčiaceho koreňa sa ozvalo: ‚Kuku! Kuku!’ – tak zreteľne, ako len kedy zaznel hlas jarného vtáka nad pustatinou v májové ráno.
„‚To je niečo zlé,’ povedal náramne vyľakaný Skrblík.
„‚Možno nie,’ povedal Skromník. Z hlbokej diery v boku koreňa, kam oheň ešte nedosiahol, vyletela veľká sivá kukučka a sadla si na stôl pred nimi. Obuvníci boli prekvapení už predtým, ale teraz žasli ešte väčšmi, lebo kukučka prehovorila:
„‚Dobrí páni, aké je to ročné obdobie?’
„‚Sú Vianoce,’ povedal Skromník.
„‚Tak vám prajem veselé Vianoce!’ povedala kukučka. ‚Jedného večera vlani v lete som zaspala v dutine toho starého koreňa. Nezobudila som sa, kým ma horúčava vášho ohňa nepresvedčila, že je zase leto. Ale keďže ste mi spálili príbytok, dovoľte mi zostať vo vašej búde, kým nepríde jar. Potrebujem len dieru na spanie. A keď sa budúce leto vyberiem na cesty, buďte si istí, že vám za tú námahu prinesiem nejaký dar.’
„‚Zostaňte a buďte vítaná,‘ povedal Skromník, kým Skrblík sedel a rozmýšľal, či je to niečo zlé alebo nie. ‚Vyhrabem vám peknú teplú dieru v doškovej streche. Ale po takom dlhom spánku ste iste hladná. Tu je krajec jačmenného chleba. Poďte, oslávte s nami Vianoce!‘
„Kukučka zjedla krajec, napila sa vody z hnedého džbána, lebo pivo nechcela, a vletela do útulnej dierky, ktorú jej Skromník vyhrabal v doškovej streche búdy.
„Skrblík vravel, že z toho nevzíde nič dobré. Ale vták spal ďalej, dni plynuli a Skrblík na svoje obavy zabudol. Potom sa sneh roztopil, prišli výdatné dažde, chlad poľavil a dni sa predĺžili. Jedného slnečného rána zobudila bratov kukučka svojím vlastným volaním. Dávala im tak vedieť, že prišla jar.
„‚Teraz sa vyberám na cesty,‘ povedala kukučka, ‚po svete zvestovať ľuďom jar. V každej krajine, kde pučia stromy alebo kvitnú kvety, do konca roka zavolám. Dajte mi ešte jeden krajec jačmenného chleba na cestu a povedzte mi, aký dar vám mám o dvanásť mesiacov priniesť.‘
„Skrblík by sa bol na brata nahneval, že odkrojil taký veľký krajec, veď jačmennej múky mali už málo. Lenže rozmýšľal, aký dar by bolo najrozumnejšie vypýtať si. Napokon mu napadla šťastná myšlienka.
„‚Dobrá pani kukučka,‘ povedal, ‚vy ste veľká cestovateľka a vidíte celý svet. Keby ste vedeli o mieste, kde sa nájdu diamanty alebo perly, stačilo by nám priniesť v zobáku jeden znesiteľne veľký. Takí chudáci, ako sme ja a môj brat, by potom na vaše ďalšie pohostenie zaobstarali čosi lepšie než jačmenný chlieb.‘