Ukradnutý list

Edgar Allan Poe

ODCUDZENÝ LIST

Nil sapientiæ odiosius acumine nimio. – Seneca.

Múdrosti nie je nič protivnejšie než prílišná bystrosť. – Seneca.

V Paríži, hneď po zotmení jedného veterného jesenného večera roku 18—, som si v spoločnosti svojho priateľa C. Augusta Dupina doprial dvojnásobný pôžitok rozjímania a penovky v jeho malej zadnej knižnici, či skôr komôrke s knihami, au troisième, č. 33, Rue Dunôt, Faubourg St. Germain. Najmenej hodinu sme zachovávali hlboké mlčanie a náhodnému pozorovateľovi by sa azda zdalo, že každý z nás je sústredene a výlučne zaujatý kučeravými vírmi dymu, ktoré zaťažovali vzduch v izbe. Ja som však v duchu preberal isté témy, o ktorých sme sa zhovárali v skorších hodinách večera. Mám na mysli aféru v Rue Morgue a záhadu okolo vraždy Marie Rogêtovej. Pokladal som to teda takmer za zhodu okolností, keď sa dvere nášho bytu rozleteli a vpustili nášho starého známeho, Monsieur G——, prefekta parížskej polície.

Privítali sme ho srdečne, lebo na tom človeku bolo bezmála spolovice toľko zábavného ako opovrhnutiahodného, a nevideli sme ho už niekoľko rokov. Sedeli sme dovtedy potme a Dupin teraz vstal, že zapáli lampu, no zasa si sadol a nechal ju nezapálenú, keď G. povedal, že sa prišiel s nami poradiť, či skôr požiadať môjho priateľa o názor na akúsi úradnú záležitosť, ktorá mu narobila veľa starostí.

„Ak si tá vec žiada premýšľanie,“ poznamenal Dupin, keď upustil od zapálenia knôtu, „preskúmame ju lepšie potme.“

„To je ďalší z vašich čudných nápadov,“ povedal prefekt, ktorý mal vo zvyku nazývať ‚čudným‘ všetko, čo presahovalo jeho chápanie, a žil tak uprostred hotovej légie ‚čudností‘.

„Svätá pravda,“ povedal Dupin, podal hosťovi fajku a prisunul mu pohodlné kreslo.

„A v čom je ťažkosť tentoraz?“ spýtal som sa. „Dúfam, že už nie zasa nejaká vražda?“

„Ó, nie, nič také. Vec je vlastne veľmi jednoduchá a nepochybujem, že si s ňou celkom dobre poradíme aj sami. Ale pomyslel som si, že Dupin si rád vypočuje podrobnosti, lebo je to nesmierne čudné.“

„Jednoduché a čudné,“ povedal Dupin.

„Nuž áno, a vlastne ani nie celkom. Pravda je taká, že sme z toho všetci poriadne zmätení, lebo tá vec je taká jednoduchá, a predsa si s ňou vôbec nevieme rady.“

„Možno vás mýli práve jednoduchosť tej veci,“ povedal môj priateľ.

„Aké nezmysly to rozprávate!“ odvetil prefekt a srdečne sa rozosmial.

„Možno je tá záhada trochu priveľmi priezračná,“ povedal Dupin.

„Ó, dobré nebesá! Kto kedy počul niečo také!“

„Trochu priveľmi samozrejmá.“

„Cha! cha! cha – cha! cha! cha! – cho! cho! cho!“ reval náš hosť, náramne pobavený. „Ó, Dupin, vy ma raz privediete do hrobu!“

„A o čo teda vlastne ide?“ spýtal som sa.

„Nuž, poviem vám to,“ odvetil prefekt, dlho, pokojne a zamyslene potiahol z fajky a usadil sa v kresle. „Poviem vám to v pár slovách. No skôr než začnem, dovoľte, aby som vás upozornil, že si táto záležitosť vyžaduje najprísnejšie utajenie a že by som s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o miesto, ktoré teraz zastávam, keby sa prezvedelo, že som sa s ňou niekomu zveril.“

„Pokračujte,“ povedal som.

„Alebo nie,“ povedal Dupin.

„Nuž teda: dostal som osobnú správu z veľmi vysokých miest, že z kráľovských komnát bol odcudzený istý dokument nesmiernej dôležitosti. Vie sa, kto ho odcudzil. O tom niet pochýb, videli ho, ako ho berie. Vie sa aj to, že ho má dosiaľ v držbe.“

„Ako sa to vie?“ spýtal sa Dupin.

„Jasne to vyplýva,“ odvetil prefekt, „z povahy toho dokumentu a z toho, že sa nedostavili isté následky, ktoré by sa okamžite dostavili, keby dokument prešiel z rúk zlodeja ďalej, totiž keby ho použil tak, ako ho napokon nepochybne použiť zamýšľa.“