Maska červenej smrti

Edgar Allan Poe

MASKA ČERVENEJ SMRTI

„Červená smrť“ už dlho pustošila krajinu. Nijaký mor nebol nikdy taký zhubný ani taký ohavný. Krv bola jeho znamením i pečaťou, červeň a hrôza krvi. Prichádzali ostré bolesti, náhle závraty a potom hojné krvácanie z pórov a rozklad. Šarlátové škvrny na tele, a najmä na tvári obete, boli morovou kliatbou, ktorá ju odlučovala od pomoci i od súcitu blížnych. A celý priebeh choroby, od záchvatu cez rozvinutie až po koniec, sa zmestil do polhodiny.

Princ Prospero však bol šťastný, neohrozený a prezieravý. Keď sa jeho panstvo vyľudnilo do polovice, povolal k sebe tisíc zdravých a bezstarostných priateľov spomedzi rytierov a dám svojho dvora a s nimi sa utiahol do hlbokej samoty jedného zo svojich opevnených opátstiev. Bola to rozľahlá a nádherná stavba, výtvor princovho výstredného, a predsa vznešeného vkusu. Obopínal ju mocný a vysoký múr. Ten múr mal železné brány. Dvorania po vstupe priniesli vyhne a ťažké kladivá a závory zavarili. Rozhodli sa, že nenechajú nijakú cestu dnu ani von pre náhle popudy zúfalstva či šialenstva zvnútra. Opátstvo bolo bohato zásobené. Pri takých opatreniach sa dvorania mohli nákaze vysmievať. Vonkajší svet nech sa postará sám o seba. Zatiaľ bolo bláznovstvom smútiť či rozmýšľať. Princ sa postaral o všetky prostriedky rozkoše. Boli tam šaškovia, boli tam improvizátori, boli tam tanečníci baletu, boli tam hudobníci, bola tam Krása, bolo tam víno. To všetko a k tomu bezpečie bolo vnútri. Vonku bola „Červená smrť“.

Bolo to ku koncu piateho či šiesteho mesiaca jeho utiahnutia, práve keď mor vonku zúril najzbesilejšie, keď princ Prospero uctil svojich tisíc priateľov maškarným plesom nevídanej nádhery.

Bola to zmyselná podívaná, tá maškaráda. No najprv nech porozprávam o komnatách, v ktorých sa konala. Bolo ich sedem, cisárske krídlo. V mnohých palácoch však takéto krídla tvoria dlhý a rovný priehľad, pričom sa krídlové dvere odsúvajú takmer až k stenám po oboch stranách, takže pohľadu na celú dĺžku sotva čo prekáža. Tu to bolo celkom inak, ako sa napokon dalo čakať od vojvodovej záľuby v bizarnom. Komnaty boli rozložené tak nepravidelne, že zrak obsiahol sotva viac než jednu naraz. Každých dvadsať či tridsať metrov prichádzal ostrý zákrut a za každým zákrutom nový dojem. Napravo i naľavo, uprostred každej steny, hľadelo vysoké a úzke gotické okno do uzavretej chodby, ktorá sledovala zákruty krídla. Tie okná boli z farebného skla a jeho odtieň sa menil podľa toho, aká farba prevládala vo výzdobe komnaty, do ktorej sa okno otváralo. Komnata na východnom konci bola napríklad zariadená v modrom a žiarivo modré boli aj jej okná. Druhá komnata bola purpurová v ozdobách i čalúnoch a tu boli tabule purpurové. Tretia bola celá zelená a také boli aj okenice. Štvrtá bola zariadená a osvetlená oranžovo, piata bielo, šiesta fialovo. Siedma komnata bola tesne zahalená do čalúnov z čierneho zamatu, ktoré viseli po celom strope a splývali po stenách, padajúc v ťažkých záhyboch na koberec z tej istej látky a farby. No len v tejto jedinej komnate sa farba okien nezhodovala s výzdobou. Tabule tu boli šarlátové, sýtej farby krvi. A v nijakej zo siedmich komnát nebola lampa ani svietnik, hoci zlaté ozdoby ležali rozhádzané všade navôkol alebo viseli zo stropu. V celom krídle komnát nevychádzalo nijaké svetlo z lampy ani zo sviece. Ale v chodbách, ktoré krídlo sprevádzali, stála oproti každému oknu ťažká trojnožka s ohnivým koksom, ktorý vrhal lúče cez zafarbené sklo a tak oslnivo osvetľoval komnatu. A tak vznikalo množstvo krikľavých a fantastických zjavov. No v západnej čiže čiernej komnate bol účinok svetla ohňa, prúdiaceho na tmavé závesy cez krvavo sfarbené tabule, hrôzostrašný do krajnosti. Tváram tých, čo vošli, vtláčal taký divý výraz, že sa v celej spoločnosti našlo len málo smelcov, ktorí by ta vôbec vkročili.