Tajomstvo Márie Rogêtovej

Edgar Allan Poe

POKRAČOVANIE „VRÁŽD V RUE MORGUE“.

Es giebt eine Reihe idealischer Begebenheiten, die der Wirklichkeit parallel lauft. Selten fallen sie zusammen. Menschen und zufalle modificiren gewohulich die idealische Begebenheit, so dass sie unvollkommen erscheint, und ihre Folgen gleichfalls unvollkommen sind. So bei der Reformation; statt des Protestantismus kam das Lutherthum hervor.
Jestvuje ideálny sled udalostí, ktorý beží súbežne so skutočným. Zriedka sa zhodujú. Ľudia a okolnosti spravidla pozmeňujú ideálny sled udalostí tak, že sa javí ako nedokonalý, a jeho následky sú rovnako nedokonalé. Tak to bolo s reformáciou. Namiesto protestantizmu prišiel luteranizmus. – Novalis.(*2) Moral Ansichten.

Je málo ľudí, dokonca aj medzi najpokojnejšími mysliteľmi, ktorých by občas nezaskočili zhody okolností takej zdanlivo zázračnej povahy, že ich rozum nedokázal prijať ako číre zhody okolností, a nevohnali ich do neurčitej, no vzrušujúcej polovičnej viery v nadprirodzeno. Takéto pocity – veď polovičné viery, o ktorých hovorím, nikdy nemajú plnú silu myšlienky – takéto pocity sa málokedy dajú úplne zadusiť, iba ak sa odvoláme na náuku o náhode, čiže, ako sa odborne nazýva, na počet pravdepodobnosti. Nuž, tento počet je vo svojej podstate čisto matematický, a tak máme pred sebou tú zvláštnosť, že to najneúprosnejšie presné vo vede sa uplatňuje na tieň a duchovnosť toho najneuchopiteľnejšieho v úvahách.

Neobyčajné podrobnosti, ktoré som teraz povolaný zverejniť, sa, pokiaľ ide o časovú postupnosť, ukážu ako prvá vetva série sotva pochopiteľných zhôd okolností, ktorej druhú, čiže záverečnú vetvu poznajú všetci čitatelia v nedávnej vražde Mary Cecilie Rogersovej v New Yorku.

Keď som sa v článku nazvanom „Vraždy v Rue Morgue“ asi pred rokom pokúsil vykresliť niekoľko veľmi pozoruhodných čŕt duševnej povahy svojho priateľa, chevaliera C. Auguste Dupina, ani mi nezišlo na um, že by som sa k tej téme niekedy vrátil. Toto vykreslenie povahy bolo mojím zámerom, a tento zámer sa dôkladne naplnil v tom divokom slede okolností, ktoré som uviedol ako doklad Dupinovej svojráznosti. Mohol som predložiť aj iné príklady, no nič viac by som tým nedokázal. Nedávne udalosti ma však svojím prekvapivým vývojom prinútili k ďalším podrobnostiam, ktoré ponesú nádych vynúteného priznania. Po tom, čo som nedávno počul, by veru bolo zvláštne, keby som mlčal o tom, čo som tak dávno počul aj videl.

Po skončení tragédie spätej so smrťou madame L’Espanaye a jej dcéry chevalier tú záležitosť razom pustil z pozornosti a upadol späť do svojich starých zvykov zádumčivého snenia. Sám vždy náchylný na roztržitosť, ochotne som sa prispôsobil jeho nálade. Naďalej sme obývali naše izby vo Faubourg Saint Germain, prenechali sme budúcnosť vetrom a pokojne driemali v prítomnosti, pričom sme nudný svet okolo nás vpletali do snov.

No tieto sny neboli celkom neprerušené. Ľahko sa dá predpokladať, že úloha, ktorú môj priateľ zohral v dráme v Rue Morgue, nezostala bez dojmu na predstavivosť parížskej polície. Medzi jej vyslancami sa Dupinovo meno stalo pojmom v každodennej reči. Keďže jednoduchá povaha tých úsudkov, ktorými rozmotal záhadu, nebola nikdy vysvetlená ani prefektovi, ani nikomu inému okrem mňa, prirodzene nie je prekvapujúce, že sa tá vec pokladala za takmer zázrak, ani že chevalierove analytické schopnosti mu vyniesli povesť človeka obdareného intuíciou. Jeho úprimnosť by ho bola pohla k tomu, aby z takého predsudku vyviedol každého, kto by sa pýtal. Jeho lenivá nálada mu však zakazovala akékoľvek ďalšie rozvíjanie témy, ktorá ho už dávno prestala zaujímať. Tak sa stalo, že sa ocitol v ohnisku pozornosti polície. Nebolo málo prípadov, keď sa pokúšali získať jeho služby na prefektúre. Jedným z najpozoruhodnejších bola vražda mladého dievčaťa menom Marie Rogêt.