Vraždy v Rue Morgue
Edgar Allan Poe
VRAŽDY V RUE MORGUE
What song the Syrens sang, or what name Achilles assumed when he hid himself among women, although puzzling questions, are not beyond all conjecture.
Aká pieseň znela z hrdiel Sirén či aké meno prijal Achilles, keď sa ukrýval medzi ženami, hoci sú to otázky mätúce, predsa len nie sú celkom mimo dosahu dohadu.
– Sir Thomas Browne.
Duševné schopnosti, o ktorých sa hovorí ako o analytických, samy osebe len málo podliehajú analýze. Oceňujeme ich iba v ich účinkoch. Vieme o nich okrem iného toľko, že tomu, kto ich vlastní v nezvyčajnej miere, sú vždy zdrojom najživšieho pôžitku. Ako sa silák teší zo svojej telesnej zdatnosti a má radosť z cvičení, ktoré uvádzajú do pohybu jeho svaly, tak sa analytik pýši onou duševnou činnosťou, ktorá rozplieta. Rozkoš čerpá aj z tých najtriviálnejších zamestnaní, čo uvádzajú do hry jeho nadanie. Má rád záhady, hlavolamy, hieroglyfy a v riešení každého z nich prejavuje takú mieru bystrosti, aká sa obyčajnému chápaniu javí nadprirodzená. Jeho výsledky, dosiahnuté práve dušou a podstatou metódy, pôsobia vskutku celkom dojmom intuície.
Schopnosť rozkladu je azda značne posilňovaná štúdiom matematiky, a najmä oným najvyšším jej odvetvím, ktoré sa (nespravodlivo a len pre jeho spätné úkony) nazvalo, akoby par excellence, analýzou. Lenže počítať samo osebe ešte neznamená analyzovať. Šachista napríklad robí to prvé bez akéhokoľvek úsilia o to druhé. Z toho vyplýva, že šachová hra sa, čo do svojich účinkov na duševný charakter, chápe veľmi nesprávne. Nepíšem teraz traktát, iba uvádzam trochu zvláštne rozprávanie poznámkami, ktoré som načrtol celkom náhodne. Využijem preto príležitosť a vyhlásim, že vyššie sily uvažujúceho rozumu väčšmi a užitočnejšie zamestnáva nenápadná hra dámy než celá prepracovaná márnivosť šachu. V tejto poslednej, kde figúry majú rozličné a bizarné pohyby s rozmanitými a premenlivými hodnotami, sa to, čo je len zložité, mýlne pokladá (a nie je to nezvyčajný omyl) za to, čo je hlboké. Mocne sa tu uvádza do hry pozornosť. Ak čo len na okamih poľaví, dôjde k prehliadnutiu, ktoré vyústi do straty alebo porážky. A keďže možné ťahy sú nielen mnohoraké, ale aj spletité, násobia sa aj šance na takéto prehliadnutia. V deviatich prípadoch z desiatich zvíťazí skôr hráč sústredenejší než bystrejší. V dáme naopak, kde sú ťahy jednoznačné a majú len málo obmien, sa pravdepodobnosť nepozornosti zmenšuje, a keďže samotná pozornosť ostáva pomerne nezamestnaná, výhody, ktoré ktorákoľvek strana nadobudne, nadobúda vyššou bystrosťou. Aby sme boli menej abstraktní, predpokladajme partiu dámy, kde sa figúry zredukovali na štyri dámky a kde sa, prirodzene, nedá očakávať nijaké prehliadnutie. Je zrejmé, že tu možno o víťazstve rozhodnúť (za predpokladu, že hráči sú si celkom rovní) iba nejakým vyberaným ťahom, výsledkom nejakého mocného vypätia rozumu. Analytik, zbavený obvyklých prostriedkov, sa vžije do ducha svojho súpera, stotožní sa s ním a nezriedka tak na jediný pohľad zbadá tie jediné spôsoby (niekedy vskutku smiešne prosté), ktorými ho môže zviesť na scestie alebo vohnať do chybného prepočtu.
Whist je odpradávna známy svojím vplyvom na to, čo sa nazýva počtárska schopnosť, a vie sa, že ľudia najvyššieho rádu rozumu v ňom nachádzali zdanlivo nevysvetliteľné potešenie, kým šach zavrhovali ako márnivosť. Niet pochýb, že nič podobnej povahy nezamestnáva schopnosť analýzy tak veľmi. Najlepší šachista v kresťanskom svete môže byť len o málo viac než najlepším hráčom šachu, ale zdatnosť vo whiste znamená spôsobilosť uspieť vo všetkých oných dôležitejších podujatiach, kde myseľ zápasí s mysľou. Keď vravím zdatnosť, mám na mysli onú dokonalosť v hre, ktorá zahŕňa pochopenie všetkých zdrojov, z ktorých možno získať oprávnenú výhodu. Tie sú nielen mnohoraké, ale aj mnohotvárne a často ležia v skrýšach mysle celkom nedostupných obyčajnému chápaniu. Pozorne pozorovať znamená zreteľne si pamätať. Potiaľto si sústredený šachista počína vo whiste veľmi dobre. Hoylove pravidlá (samy založené na obyčajnej mechanike hry) sú zasa dostatočne a všeobecne zrozumiteľné. Mať teda spoľahlivú pamäť a postupovať podľa „príručky“ sú body, ktoré sa bežne pokladajú za úhrn dobrej hry. Lenže práve vo veciach, čo presahujú medze obyčajného pravidla, sa prejavuje umenie analytika. Mlčky urobí množstvo pozorovaní a vyvodí množstvo záverov. Rovnako azda i jeho spoločníci, a rozdiel v rozsahu získaných poznatkov nespočíva ani tak v platnosti záveru ako v kvalite pozorovania. Nevyhnutná znalosť je znalosť toho, čo pozorovať. Náš hráč sa nijako neobmedzuje. Hoci je cieľom hra, neodmieta ani úsudky z vecí, ktoré s hrou priamo nesúvisia. Skúma tvár svojho spoluhráča a starostlivo ju porovnáva s tvárou každého zo svojich súperov. Zvažuje spôsob, akým si každý usporadúva karty v ruke, a často počíta tromf po tromfe a figúru po figúre podľa pohľadov, ktoré na ne ich držitelia vrhajú. Všíma si každú zmenu vo výraze tváre, ako hra postupuje, a zbiera zásobu myšlienok z rozdielov vo výraze istoty, prekvapenia, triumfu či mrzutosti. Zo spôsobu, akým hráč zbiera zdvih, usudzuje, či dokáže urobiť v tej farbe ďalší. Rozpozná, čo sa hrá naoko, podľa spôsobu, akým sa to hodí na stôl. Náhodné či nepozorné slovo, nechcené upustenie alebo obrátenie karty spolu so sprievodnou úzkosťou či nedbanlivosťou pri jej ukrývaní, počítanie zdvihov a poradie ich usporiadania, rozpaky, váhanie, dychtivosť či rozochvenie – to všetko poskytuje jeho zdanlivo intuitívnemu vnímaniu náznaky pravého stavu vecí. Keď sa odohrajú prvé dve-tri kolá, pozná už celý obsah každej ruky a odvtedy kladie svoje karty s takou naskrz istou zámernosťou, akoby zvyšok spoločnosti obrátil líca vlastných kariet navonok.