Večný okamih

E. M. Forster

VEČNÝ OKAMIH

I.

„Vidíte tamten vrch hneď za Elizabethinou tokou? Pred dvadsiatimi rokmi sa tam do mňa jeden mladík tak pekne zaľúbil. Skloňte na chvíľu hlavu, buďte taká láskavá, Elizabeth.“

„Áno, slečna,“ povedala Elizabeth a klesla dopredu na kozlíku ako bábika, ktorá stratila výstuž. Plukovník Leyland si nasadil cvikre a pozrel sa na vrch, kde sa ten mladík zaľúbil.

„Bol to milý mladík?“ spýtal sa s úsmevom, hoci kvôli slúžke trochu stíšil hlas.

„To som sa nikdy nedozvedela. Ale v mojom veku je to veľmi potešiteľná príhoda na spomínanie. Ďakujem, Elizabeth.“

„Smie sa človek spýtať, kto to bol?“

„Nosič,“ odpovedala slečna Rabyová svojím obvyklým tónom. „Ani len nie vodca s osvedčením. Mužská osoba najatá na to, aby niesla batožinu, ktorú pustila.“

„No! no! A čo ste urobili?“

„To, čo sa na mladú dámu patrí. Skríkla som a poďakovala mu, aby ma neurážal. Rozbehla som sa, čo bolo celkom zbytočné, spadla som, vytkla si členok, znova skríkla. On ma musel skoro kilometer niesť, taký kajúcny, že som si myslela, že ma zhodí zo zrázu. V tomto stave sme došli k istej pani Harbottleovej, pri pohľade na ktorú som sa rozplakala. Ale bola natoľko hlúpejšia než ja, že som sa rýchlo pozbierala.“

„Iste ste povedali, že je to všetko vaša vlastná vina?“

„Dúfam, že áno,“ povedala vážnejšie. „Pani Harbottleová, ktorá ako väčšina ľudí mala vždy pravdu, ma pred ním varovala. Brali sme ho na výpravy už predtým.“

„Ach! Rozumiem.“

„Pochybujem, že rozumiete. Dovtedy vedel, kam patrí. Ale bol prilacný: dal nám viac, než sme si zaplatili. To je, ako viete, u človeka nízkeho rodu zlovestné znamenie.“

„Ale ako to bola vaša vina?“

„Povzbudzovala som ho: bol mi oveľa milší než pani Harbottleová. Bol pekný a to, čomu hovorím príjemný. Nosil krásne šaty. Zaostávali sme vzadu a on mi trhal kvety. Vystrela som po nich ruku – a namiesto toho ju schmatol a predniesol ľúbostnú reč, ktorú si prichystal z románu I Promessi Sposi.“

„Ach! Talian.“

V tej chvíli prechádzali cez hranicu. Na malom mostíku medzi jedľami stáli dva stĺpy, jeden natretý na červeno, bielo a zeleno, druhý na čierno a žlto.

„Žil v Italii Irredente,“ povedala slečna Rabyová. „Ale mali sme utiecť do Kráľovstva. Zaujímalo by ma, čo by sa bolo stalo, keby sme boli utiekli.“

„Dobré nebo!“ povedal plukovník Leyland s náhlym odporom. Na kozlíku sa Elizabeth zachvela.

„Ale mohlo to byť veľmi vydarené manželstvo.“

Mala vo zvyku hovoriť takto mierne nekonvenčne. Plukovník Leyland, ktorý jej brilantnosti robil ústupky, dokázal zvolať: „Iste! áno, iste!“

Obrátila sa naňho: „Myslíte si, že sa mu smejem?“

Vyzeral trochu zmätene, usmial sa a neodpovedal. Ich koč sa teraz plazil okolo úpätia toho povestného vrchu. Cesta bola postavená na sutine, ktorá spadla a ešte vždy padala z jeho svahov. Tá zjazvila borovicové lesy ničivými riekami bieleho kameňa. Ale vyššie, ako si slečna Rabyová pamätala, na jeho miernejšom východnom svahu, mal pokojné kotliny a skaly odeté kvetmi a celkom ohromný výhľad. Nebola celkom taká posmešná, ako sa jej spoločník nazdával. Tá príhoda bola, pravda, smiešna. Ale ona sa akosi dokázala na nej smiať bez toho, aby sa veľmi smiala hercom alebo javisku.

„Radšej som chcela, aby zo mňa urobil blázna, než aby som si myslela, že blázon je on,“ povedala po dlhej odmlke.

„Tu je colnica,“ povedal plukovník Leyland a zmenil tému.

Prišli do krajiny Ach a Ja. Slečna Rabyová si vzdychla, lebo mala rada Latinov, ako ich musí mať rád každý, koho netlačí čas. Ale plukovník Leyland, vojak, si ctil Teutóniu.

„Ešte desať kilometrov sa tu hovorí po taliansky,“ povedala a utešovala sa ako dieťa.

„Nemčina je jazyk budúcnosti,“ odvetil plukovník Leyland. „Všetky dôležité knihy o hocijakom predmete sú napísané v nej.“

„Ale všetky knihy o hocijakom dôležitom predmete sú napísané po taliansky. Elizabeth – povedzte mi nejaký dôležitý predmet.“

„Ľudská prirodzenosť, slečna,“ povedala slúžka spolovice ostýchavo, spolovice drzo.

„Elizabeth je romanopiskyňa ako jej pani,“ povedal plukovník Leyland. Odvrátil sa a díval sa na krajinu, lebo nemal rád, keď ho zapletali do zmiešaného rozhovoru. Všimol si, že gazdovstvá sú zámožnejšie, že žobranie prestalo, že ženy sú škaredšie a muži zavalitejší, že pred hostincami pri cestách sa podáva výdatnejšie jedlo.

„Plukovník, pôjdeme do Grand Hôtel des Alpes, do Hôtel de Londres, do Pension Liebig, do Pension Atherley-Simon, do Pension Belle Vue, do Pension Old-England, alebo do Albergo Biscione?“

„Predpokladám, že by ste dali prednosť Biscione.“

„Mne by Grand Hôtel des Alpes naozaj neprekážal. Počula som, že ľudia z Biscione vlastnia oba. Celkom zbohatli.“

„Malo by vás čakať skvelé privítanie – ak takí ľudia vedia, čo je vďačnosť.“

Lebo román slečny Rabyovej „Večný okamih“, ktorý založil jej povesť, založil aj povesť Vorty.

„Ó, poďakovali mi, ako sa patrí. Signor Cantù mi napísal asi tri roky po tom, čo mi to vyšlo. Ten list mi pripadal trochu žalostný, hoci bol veľmi blahobytný: nemám rada, keď sa ľuďom premieňa život. Zaujímalo by ma, či bývajú v starom dome, alebo v novom.“

Plukovník Leyland prišiel do Vorty, aby bol so slečnou Rabyovou. Nemal však nič proti tomu, aby bývali v rozličných hoteloch. Ona, ľahostajná k takým jemnostiam, nevidela dôvod, prečo by nemali bývať pod jednou strechou, tak ako nevidela, prečo by nemali cestovať v jednom koči. Na druhej strane neznášala nič vyparádené. On sa rozhodol pre Grand Hôtel des Alpes a ona sa prikláňala k Biscione, keď otravná Elizabeth povedala: „Pani mojej priateľky býva v Alpes.“