Príbeh o siréne

E. M. Forster

PRÍBEH O SIRÉNE

Málo vecí bolo krajších než môj zápisník o deistickom spore, ako klesal nadol vodami Stredozemného mora. Ponáral sa ako kus čiernej bridlice, ale onedlho sa otvoril a odhalil bledozelené listy, ktoré sa chvením menili na modré. Raz zmizol, raz bol kúskom čarovnej gumy, ktorý sa naťahoval do nekonečna, raz bol zase knihou, ale väčšou než kniha všetkého vedenia. Čím bližšie bol ku dnu, tým bol fantastickejší. Tam ho privítal obláčik piesku a skryl ho pred zrakom. Ale objavil sa znova, celkom pri zmysloch, hoci trochu roztrasený, ležiac slušne otvorený na chrbte, kým sa neviditeľné prsty vrtko prehrabávali v jeho listoch.

„Taká škoda,“ povedala moja teta, „že si prácu nedokončíte v hoteli. Potom by ste sa mohli voľne zabávať a toto by sa nikdy nebolo stalo.“

„Nič z toho, čo by sa nepremenilo na čosi vzácne a čudné,“ zatrilkoval kaplán a jeho sestra povedala: „Veď to spadlo do vody!“ Čo sa lodníkov týka, jeden z nich sa zasmial, kým druhý bez slova výstrahy vstal a začal si vyzliekať šaty.

„Prepánakráľa,“ zvolal plukovník. „Zbláznil sa ten chlap?“

„Áno, poďakujte mu, drahý,“ povedala teta, „totiž povedzte mu, že je veľmi láskavý, ale azda inokedy.“

„Aj tak by som chcel svoju knihu späť,“ posťažoval som sa. „Je to na moju dizertáciu, ktorou sa uchádzam o miesto v kolégiu. Do budúceho razu z nej veľa nezostane.“

„Mám nápad,“ povedala akási žena cez slnečník. „Nechajme toto dieťa prírody, nech sa potápa za knihou, kým my pôjdeme do druhej jaskyne. Môžeme ho vysadiť buď na tomto brale, alebo na rímse vnútri, a keď sa vrátime, bude hotový.“

Nápad sa zdal dobrý a ja som ho vylepšil tým, že som povedal, že zostanem aj ja, aby sa čln odľahčil. A tak nás oboch vysadili pred malou jaskyňou na veľké, slnkom zaliate bralo, ktoré strážilo harmónie vnútri. Nazvime ich modrými, hoci skôr pripomínajú ducha toho, čo je čisté – čistotu povýšenú z domácnosti na vznešenosť, čistotu celého mora zhromaždenú dovedna a vyžarujúcu svetlo. Modrá jaskyňa na Capri obsahuje iba viac modrej vody, nie modrejšiu vodu. Tá farba a ten duch sú dedičstvom každej jaskyne v Stredozemnom mori, do ktorej môže svietiť slnko a tiecť more.

Len čo čln odplával, uvedomil som si, aká neopatrnosť to bola zveriť sa na šikmom brale neznámemu Sicílčanovi. Naraz ožil, chytil ma za rameno a povedal: „Choďte na koniec jaskyne a ukážem vám čosi krásne.“

Prinútil ma zoskočiť z brala na rímsu ponad oslnivú štrbinu mora, odtiahol ma od svetla, až som stál na drobnej piesočnej pláži, ktorá sa na vzdialenejšom konci vynárala ako rozdrvený tyrkys. Tam ma nechal so svojimi šatami a rýchlo sa vrátil na vrchol vstupného brala. Chvíľu stál nahý v žiarivom slnku a hľadel dolu na miesto, kde ležala kniha. Potom sa prežehnal, zdvihol ruky nad hlavu a skočil.

Ak bola kniha nádherná, muž je nad všetok opis. Pôsobil ako strieborná socha, živá pod morom, cez ktorú tepal život v modrej a zelenej. Čosi nekonečne šťastné, nekonečne múdre – ale bolo nemožné, aby sa to vynorilo z hlbín opálené a kvapkajúce, so zápisníkom o deistickom spore medzi zubami.

Tí, čo sa kúpu, spravidla očakávajú prepitné. Nech by som ponúkol čokoľvek, iste by chcel viac, a mne sa nechcelo hádať na mieste takom krásnom a zároveň takom osamelom. Bolo mi úľavou, keď konverzačným tónom povedal: „Na takomto mieste by človek mohol uvidieť Sirénu.“

Potešilo ma, že sa takto naladil na tóninu svojho okolia. Nechali nás spolu v čarovnom svete, ďaleko od všetkých všedností, ktorým sa hovorí skutočnosť, v modrom svete, ktorého podlahou bolo more a ktorého skalné steny a strop sa chveli odleskami mora. Tu by bolo znesiteľné iba fantastické, a v tom duchu som jeho slová opakoval: „Človek by tu Sirénu mohol ľahko uvidieť.“

Kým sa obliekal, zvedavo ma pozoroval. Sedel som na piesku a rozliepal zlepené listy zápisníka.

„Aha,“ povedal napokon. „Možno ste čítali tú knižočku, čo vytlačili minulý rok. Kto by si bol pomyslel, že naša Siréna urobí cudzincom radosť!“

(Prečítal som ju neskôr. Jej podanie je, čo neprekvapuje, neúplné, hoci je v nej drevorez tej mladej osoby aj slová jej piesne.)

„Vystupuje z tejto modrej vody, však,“ nadhodil som, „a sadá si na bralo pri vchode a češe si vlasy.“

Chcel som ho vyprovokovať k reči, lebo ma zaujala jeho náhla vážnosť, a v jeho poslednej poznámke bol náznak irónie, ktorý ma mýlil.

„Videli ste ju už niekedy?“ spýtal sa.

„Veľa a veľa ráz.“

„Ja nikdy.“

„Ale počuli ste ju spievať?“

Obliekol si kabát a netrpezlivo povedal: „Ako môže spievať pod vodou? Kto by mohol? Občas to skúša, ale nevychádza z nej nič, len veľké bubliny.“

„Mala by vyliezť na bralo.“

„Ako by mohla?“ zvolal zase, celkom nahnevaný. „Kňazi požehnali vzduch, takže ho nemôže dýchať, a požehnali skaly, takže si na ne nemôže sadnúť. Ale more nemôže požehnať nijaký človek, lebo je priveľké a stále sa mení. A tak žije v mori.“

Mlčal som.

Nato mu tvár nadobudla miernejší výraz. Pozrel na mňa, akoby mu čosi ležalo na mysli, vyšiel na vstupné bralo a zahľadel sa na vonkajšiu modrú. Potom sa vrátil do nášho súmraku a povedal: „Sirénu spravidla vidia iba dobrí ľudia.“

Nepovedal som na to nič. Nastala odmlka a on pokračoval. „Je to veľmi čudná vec a kňazi ju nevedia vysvetliť, lebo ona je, pravdaže, zlá. V nebezpečenstve nie sú len tí, čo sa postia a chodia na omšu, ale aj tí, čo sú jednoducho dobrí v každodennom živote. V dedine ju už dve pokolenia nikto nevidel. Neprekvapuje ma to. Všetci sa pred vstupom do vody prežehnávame, ale je to zbytočné. Mysleli sme si, že Giuseppe je bezpečnejší než väčšina. Milovali sme ho a on miloval mnohých z nás: ale to je čosi iné než byť dobrý.“