Koordinácia
E. M. Forster
KOORDINÁCIA
„Nebúchajte,“ povedala slečna Haddonová. „A každý beh má byť ako šnúra perál. Nie je. Prečo nie je?“
„Ellen, ty potvora, máš môj tón.“
„Nemám. Ty máš môj.“
„No a čí je to tón?“
Slečna Haddonová sa pozrela pomedzi ich vrkoče. „Je to Mildredin tón,“ rozhodla. „Vráťte sa k dvojčiare. A nebúchajte.“
Dievčatá sa vrátili a malíček Mildredinej pravej ruky sa znova prel s malíčkom Elleninej ľavej o stredné g.
„Nedá sa to,“ povedali. „Je to vina toho, čo to napísal.“
„Ľahko sa to dá, ak nebudeš držať tak dlho, Ellen,“ povedala slečna Haddonová.
Odbila štvrtá. Mildred a Ellen odišli a vystriedali ich Rose a Enid. Hrali horšie než Mildred, ale nie tak zle ako Ellen. O štvrť na päť prišli Margaret a Jane. Hrali horšie než Rose a Enid, ale nie tak zle ako Ellen. O pol piatej prišli Dolores a Violet. Hrali horšie ako Ellen. O trištvrte na päť išla slečna Haddonová na čaj k riaditeľke, ktorá vysvetlila, prečo si želá, aby sa všetky žiačky učili ten istý duet. Bola to súčasť jej novej koordinačnej sústavy. Škola si na ten rok zvolila jednu tému, iba jednu – Napoleona – a všetko učenie sa malo vzťahovať na tú jednu tému. A tak, nehovoriac o francúzštine a dejepise, na hodine recitácie sa učili Wordsworthove politické básne, na hodine literatúry sa čítali úryvky z „Vojny a mieru“, na hodine kreslenia sa kopírovalo čosi od Davida, na hodine ručných prác sa navrhovali empírové šaty, a žiačky hudby – tie, pravdaže, cvičili Beethovenovu Symfóniu „Eroica“, ktorá bola začatá (hoci nie dokončená) na cisárovu počesť. Na čaji bolo niekoľko ďalších učiteliek a zvolali, že koordinovanie milujú a že je to rozkošná sústava: robí prácu oveľa zaujímavejšou pre ne aj pre dievčatá. Ale slečna Haddonová neodpovedala. Za jej čias nijaká koordinácia nebola a ona jej nerozumela. Vedela len to, že starne a že učí hudbu čoraz horšie, a rozmýšľala, kedy na to riaditeľka príde a prepustí ju.
Medzitým vysoko v nebi sedel Beethoven a všade okolo neho, rozostavení na menších oblakoch, sedeli jeho úradníci. Každý robil zápisy do účtovnej knihy a ten, ktorého kniha mala názov ‚Symfónia „Eroica“: upravil pre štyri ruky Carl Müller‘, robil tieto zápisy: „3.45, Mildred a Ellen; dirigentka: slečna Haddonová. 4.00, Rose a Enid; dirigentka: slečna Haddonová. 4.15, Margaret a Jane; dirigentka: slečna Haddonová. 4.30——“
Beethoven ho prerušil. „Kto je tá slečna Haddonová,“ spýtal sa, „ktorej meno sa vracia ako úder bubna?“
„Tlmočí vás už mnoho rokov.“
„A jej orchester?“
„Sú to panny z vyšších stredných vrstiev, ktoré v jej prítomnosti hrajú ‚Eroicu‘ každý deň a celý deň. Ten zvuk neprestáva nikdy. Vypláva von oknom ako ustavičné kadidlo a počuť ho po celej ulici.“
„Hrajú s vhľadom?“
Keďže Beethoven je hluchý, úradník mohol odpovedať: „S najdôvernejším vhľadom. Bol čas, keď bola Ellen vášmu duchu vzdialenejšia než ostatné, ale odkedy prišli Dolores a Violet, tak to nie je.“
„Nové družky ju inšpirovali. Rozumiem.“
Úradník mlčal.
„Schvaľujem to,“ pokračoval Beethoven, „a na znak svojho súhlasu nariaďujem, aby slečna Haddonová a jej orchester a všetci v ich dome ešte dnes večer počuli dokonalé predvedenie môjho kvarteta a mol.“
Kým sa nariadenie zapisovalo a kým personál rozmýšľal, ako sa vykoná, odohrával sa v inej časti empyrea výjav ešte nádhernejší. Tam sedel Napoleon, obklopený svojimi úradníkmi, ktorých bolo toľko, že tróny tých najkrajnejších nevyzerali väčšie než obláčiky cirrocumulu. Boli zaneprázdnení zapisovaním všetkých zmienok, ktoré na zemi padli o ich zamestnávateľovi, čo bola úloha, na ktorú ich zorganizoval on sám. Každú chvíľu sa spytoval: „A aká je naša najnovšia fáza?“
Úradník, ktorého kniha mala názov „Hommages de Wordsworth“, odpovedal: „5.00, Mildred, Ellen, Rose, Enid, Margaret a Jane, všetky recitovali sonet ‚Kedysi držala nádherný Východ v léne‘. Dolores a Violet sa ho pokúsili recitovať, ale zlyhali.“
„Básnik tam oslavuje moje dobytie Benátskej republiky,“ povedal cisár, „a veľkosť tej témy premohla Violet a Dolores. Je prirodzené, že zlyhali. A ďalšia fáza?“
Iný úradník povedal: „5.15, Mildred, Ellen, Rose, Enid, Margaret a Jane kreslia ľavú prednú nohu pohovky Pauline Buonapartovej. Dolores a Violet sa ešte vždy učia svoj sonet.“
„Zdá sa mi,“ povedal Napoleon, „že som tie pôvabné mená už počul.“
„Sú aj v mojej knihe,“ povedal tretí úradník. „Možno sa pamätáte, veličenstvo, že asi pred hodinou hrali Beethovenovu ‚Eroicu‘——“
„Napísanú na moju počesť,“ dokončil cisár. „Schvaľujem to.“
„5.30,“ povedal štvrtý úradník, „s výnimkou Dolores a Violet, ktoré poslali ostrúhať ceruzky, spieva celá spoločnosť ‚Marseillaisu‘.“
„Iba to ešte bolo treba,“ zvolal Napoleon a vstal. „Ces demoiselles ont un vrai élan vers la gloire. Na odmenu nariaďujem, aby sa ony a všetci v ich dome zajtra ráno zúčastnili na víťazstve pri Slavkove.“
Nariadenie sa zapísalo.
Večerná príprava bola o pol ôsmej. Dievčatá sa usadili zachmúrene, lebo nová sústava ich už nudila do sĺz. Ale stala sa nádherná vec. Okolo školy prešiel jazdecký pluk na čele s tou najparádnejšou kapelou. Dievčatá od radosti stratili hlavu. Vstali z lavíc, spievali, pochodovali, tancovali, poskakovali, urobili si z papiera trúbky a tabuľu použili ako tympan. Mohli to robiť preto, že slečna Haddonová, ktorá mala dozerať, odišla z miestnosti hľadať rodokmeň Márie Lujzy. Učiteľka dejepisu ju osobitne požiadala, aby ho vzala na prípravu, nech sa v ňom dievčatá vyšplhajú, ale ona naň zabudla. „Nie som na nič súca,“ pomyslela si slečna Haddonová, keď načahovala ruku po strome. Ležal s inými papiermi pod mušľou, ktorú si riaditeľka zaobstarala zo Svätej Heleny. „Som hlúpa a unavená a stará. Kiež by som bola mŕtva.“ Kým takto rozmýšľala, mechanicky si zdvihla mušľu k uchu. Jej otec, ktorý bol námorník, jej to za mladi často robieval…