Pán Andrews

E. M. Forster

PÁN ANDREWS

Duše mŕtvych stúpali k Súdnej stolici a k Nebeskej bráne. Svetová duša na ne doliehala zo všetkých strán, tak ako ovzdušie dolieha na stúpajúce bubliny, usilujúc sa premôcť ich, roztrhnúť ich tenký obal osobnosti, zmiešať ich cnosť so svojou vlastnou. Ale ony odolávali, pamätajúc na svoj slávny jednotlivý život na zemi a dúfajúc v jednotlivý život budúci.

Medzi nimi stúpala duša istého pána Andrewsa, ktorý po dobročinnom a čestnom živote nedávno skonal vo svojom mestskom dome. Vedel o sebe, že je láskavý, priamy a nábožný, a hoci sa k svojmu súdu blížil so všetkou pokorou, o jeho výsledku nemohol pochybovať. Boh už nebol žiarlivý Boh. Neodoprie spásu iba preto, že sa očakáva. Spravodlivá duša si rozumne môže uvedomovať vlastnú spravodlivosť a pán Andrews si tú svoju uvedomoval.

„Cesta je dlhá,“ povedal akýsi hlas, „ale príjemným rozhovorom sa cesta skracuje. Smel by som putovať vo vašej spoločnosti?“

„Ochotne,“ povedal pán Andrews. Vystrel ruku a obe duše sa spolu vznášali nahor.

„Padol som v boji proti neverným,“ povedal ten druhý jasavo, „a idem rovno k tým radostiam, o ktorých hovorí Prorok.“

„Vy nie ste kresťan?“ spýtal sa pán Andrews vážne.

„Nie, som Veriaci. Ale vy ste iste moslim?“

„Nie som,“ povedal pán Andrews. „Som Veriaci.“

Obe duše sa mlčky vznášali nahor, ale ruky si nepustili. „Som zo širokej cirkvi,“ dodal mierne. Slovo ‚široká‘ sa čudne zachvelo v medzipriestoroch.

„Vyrozprávajte mi svoju dráhu,“ povedal napokon Turek.

„Narodil som sa v poriadnej strednostavovskej rodine a vzdelanie som dostal vo Winchestri a v Oxforde. Pomýšľal som na to, že sa stanem misionárom, ale ponúkli mi miesto na ministerstve obchodu a ja som ho prijal. V tridsiatich dvoch som sa oženil a mal som štyri deti, z ktorých dve zomreli. Žena ma prežila. Keby som bol žil o čosi dlhšie, boli by ma povýšili do rytierskeho stavu.“

„Teraz vyrozprávam svoju dráhu ja. Otcom som si nikdy nebol istý a na matke nezáleží. Vyrástol som v solúnskych chudobných štvrtiach. Potom som vstúpil do bandy a plienili sme dediny neverných. Darilo sa mi a mal som tri ženy, ktoré ma všetky prežili. Keby som bol žil o čosi dlhšie, bol by som mal vlastnú bandu.“

„Jedného môjho syna zabili, keď cestoval po Macedónsku. Možno ste ho zabili vy.“

„To je veľmi možné.“

Obe duše sa vznášali nahor, ruka v ruke. Pán Andrews už neprehovoril, lebo ho napĺňala hrôza z blížiacej sa tragédie. Tento muž, taký bezbožný, taký bezzákonný, taký krutý, taký žiadostivý, veril, že ho vpustia do Neba. A do akého neba — do miesta plného hrubých rozkoší z lotrovského života na zemi! Ale pán Andrews necítil ani odpor, ani mravné rozhorčenie. Uvedomoval si iba nesmierny súcit a vlastné cnosti mu vôbec nevystúpili pred oči. Túžil zachrániť muža, ktorého ruku zvieral pevnejšie a ktorý sa, ako sa mu zdalo, teraz pevnejšie držal jeho ruky. A keď došiel k Nebeskej bráne, namiesto toho, aby povedal „Môžem vojsť?“, ako mal v úmysle, zvolal: „Nemôže vojsť on?“

A v tej istej chvíli vydal ten istý výkrik aj Turek. Lebo v oboch pôsobil ten istý duch.

Z brány odpovedal hlas: „Vojsť môžu obaja.“ Naplnila ich radosť a spolu sa tisli dopredu.

Potom hlas povedal: „V akom odeve vojdete?“

„V najlepšom, aký mám,“ zvolal Turek, „v tom, čo som ukradol.“ A odel sa do nádherného turbanu a do vesty vyšívanej striebrom a do širokých nohavíc a do veľkého pása, za ktorým boli zastoknuté fajky, pištole a nože.

„A v akom odeve vojdete vy?“ povedal hlas pánu Andrewsovi.

Pán Andrews pomyslel na svoj najlepší odev, ale nemal chuť obliecť si ho znova. Napokon si spomenul a povedal: „Rúcho.“

„Akej farby a akého strihu?“ spýtal sa hlas.

Pán Andrews o tej veci nikdy veľmi nerozmýšľal. Odpovedal váhavým hlasom: „Biele, myslím, z akejsi splývavej mäkkej látky,“ a hneď dostal odev, aký opísal. „Nosím ho správne?“ spýtal sa.

„Noste ho, ako sa vám páči,“ odvetil hlas. „Čo ešte si želáte?“

„Harfu,“ navrhol pán Andrews. „Malú.“

Do ruky mu vložili malú zlatú harfu.

„A palmu — nie, palmu mať nemôžem, lebo tá je odmenou mučeníctva. Môj život bol pokojný a šťastný.“

„Palmu môžete mať, ak si ju želáte.“

Ale pán Andrews palmu odmietol a v bielom rúchu sa poponáhľal za Turkom, ktorý už do Neba vošiel. Keď vchádzal otvorenou bránou, vychádzal ňou muž oblečený ako on a zúfalo gestikuloval.

„Prečo nie je šťastný?“ spýtal sa.

Hlas neodpovedal.

„A kto sú všetky tie postavy, čo sedia vnútri na trónoch a na vrchoch? Prečo sú niektoré z nich strašné a smutné a škaredé?“

Odpovede nebolo. Pán Andrews vošiel a uvidel, že tie sediace postavy sú všetci bohovia, ktorých vtedy na zemi uctievali. Okolo každého stál hlúčik duší a spieval mu chválu. Ale bohovia si toho nevšímali, lebo počúvali modlitby živých ľudí, ktoré im jediné prinášali potravu. Niekedy nejaká viera zoslabla a vtedy aj boh tej viery ovisol, scvrkol sa a prahol po svojej dennej dávke kadidla. A niekedy, pre nejaké obrodné hnutie alebo veľkú spomienkovú slávnosť alebo z inej príčiny, viera zosilnela a zosilnel aj boh tej viery. A ešte častejšie sa viera zmenila, takže sa zmenili aj črty jej boha a stali sa protirečivými a prešli od vytrženia k počestnosti alebo od miernosti a všeobjímajúcej lásky k bojovej zúrivosti. A chvíľami sa boh rozdelil na dvoch bohov, na troch alebo aj viac, a každý mal vlastný obrad a neistú zásobu modlitieb.

Pán Andrews videl Budhu a Višnua a Alaha a Jahveho a Elohim. Videl malých škaredých odhodlaných bohov, ktorých rovnakým spôsobom uctievalo zopár divochov. Videl obrovské prízračné obrysy novopohanského Dia. Boli tam krutí bohovia a hrubí bohovia a zmučení bohovia, a čo horšie, boli tam bohovia mrzutí alebo klamliví alebo prostácki. Nijaká túžba ľudstva nezostala nenaplnená. Bol tam dokonca medzistav pre tých, čo si ho želali, a pre kresťanských scientistov miesto, kde mohli dokazovať, že nezomreli.