V čom je zmysel

E. M. Forster

V ČOM JE ZMYSEL

I.

„Nevidím, v čom je zmysel,“ povedal Micky cez hlúpy smiech.

Harold vesloval ďalej. Na piesočných dunách sa zdržali pridlho a teraz voda pri odlive silne vybiehala z ústia. Slnko zapadalo, polia na protiľahlom brehu jasne svietili a dom na statku, kde bývali, žiaril hornými oknami, akoby bol až po okraj naplnený ohňom.

„Odnesie nás to na more,“ pokračoval Micky. „Nikdy nevyhráš, ak sa trochu nezodreš, a to si ešte biedny chorľavec. Ja stavím na more.“

Blížili sa k strednému prúdu, akejsi chrbtici ustupujúcich vôd. Len čo ho prekonajú, sila odlivu poľaví a pôjde im to ľahko, kým nepristanú pod statkom. Bol nádherný večer. Bol to nadmieru nádherný deň. Za mŕtvej vody vyveslovali k dunám, kúpali sa, pretekali, jedli, spali, znova sa kúpali, pretekali a jedli. Micky bol v búrlivej nálade. Boh mu doteraz nikdy nič neprekazil a on si nevedel predstaviť, že by pre odliv naozaj meškali na večeru. Keď došli k strednému prúdu a čln, ktorý sa dovtedy pomaly posúval proti odlivu, zostal nehybne visieť medzi pohyblivými vodami, Micky stratil všetko zdanie príčetnosti a zvolal:

„Možno nás priepasti stiahnu do hlbín,
možno sa dotkneme Ostrovov blažených
a uvidíme veľkého Achilla, ktorého sme poznali.“

Harold, ktorý o poéziu nestál, iba kričal. Aj jeho nálada bola búrlivá a ani nevyzeral, ani sa necítil ako biedny chorľavec. Veda sa s ním v poslednom čase vážne zhovárala a krútila hlavou nad jeho opáleným telom. Čo už môže Veda vedieť? Poslala ho k moru, aby sa pozbieral, a Mickyho, aby dozeral, že sa neunaví. Micky bol spočiatku otravný, ale zdravý rozum zvíťazil, ako vždy medzi mladými. Pred dvoma týždňami nedovolil pacientovi ani sa dotknúť vesla. Teraz mu kázal, aby sa „zodral“, a Harold ho vzal za slovo a zodral sa. Premenil sa na samú vôľu a sval. Prestával vedieť, kde je. Chvenie opierky nôh pod chodidlami a odlivu v pažiach sa zlievalo s hlasom priateľa do jediného nepomenovateľného pocitu; blížil sa k mystickému stavu, ktorý je pravým, hoci nepriznaným cieľom atléta: začínal byť.

Micky odriekaval „raz, dva — raz, dva“ a pokúšal sa pomáhať trhaním kormidla. Ale Micky mal predstavivosť. Pozrel sa na horiace okná a zdalo sa mu, že statok je hviezda a čln jej sprievodná obežnica. Potom bol odliv rútiacim sa éterovým prúdom vesmíru, medzihviezdnym príbojom, ktorý naveky tepe. Aké skvelé! Neformuloval svoje radosti unaveným spôsobom starších ľudí. Bol priveľmi šťastný na to, aby bol vďačný. „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti“ sú slová toho, kto mladosť nechal za sebou, a Micky spieval iba „raz, dva“.

Harold sa smial, hoci nepočul. Z čela mu lial pot. Pridal, a pridal aj odliv.

„Škoda, že ťa nevidí doktor,“ zvolal Micky.

Nijaká odpoveď. Zaťal zuby a zdivel. Predkovia naňho volali, že je lepšie zomrieť, než dať sa poraziť moru. Vesloval s lapaním dychu a s malými nahnevanými výkrikmi, kým ho hlas kormidelníka bičoval do zúrivosti.

„Tak je — raz, dva — zaber tvrdšie… Ale počuj, toto je predsa trochu priostré. Možno to nechajme tak, starký.“

Teraz boli okolo nich čajky. Niektoré krúžili nad hlavami, iné sa hompáľali popri nich po zbrázdených vodách. Od pevniny slabo doliehal spev škovránka a Micky videl doktorovu bričku, ako ide po ceste, čo viedla k statku. Zahanbil sa.

„Počuj, Harold, nemal by si — nemal som ti to dovoliť. Ja — nevidím, v čom je zmysel.“

„Nevidíš?“ povedal Harold s čudnou zreteľnosťou. „Raz uvidíš,“ a s tými slovami pustil obe veslá. Čln sa nato zvrtol, statok, brička, spev škovránka zmizli, a on ťažko padol na vidlicu vesla. Micky ho zachytil. Preťažil si srdce. Spolovice v člne a spolovice mimo neho zomrel. Mizerná vec.

II.

Mizerná vec. Stalo sa to, keď mal Michael dvadsaťdva rokov, a čakal, že už nikdy nebude šťastný. Zvuk vlastného hlasu, ktorý kričal, keď ho odnášali, hlas lekára, čo hovoril „Pokladám vás za zodpovedného“, príchod Haroldových rodičov, hlas kaplána, ktorý zhŕňal Haroldov vzťah k neviditeľnému — všetko to naňho pôsobilo tak hlboko, že sa nazdával, že to bude naňho pôsobiť naveky. Nepôsobilo, lebo sa dožil vyše sedemdesiatky a pri najlepšej vôli na svete si nemožno tak dlho jasne pamätať. Myseľ, akokoľvek citlivá a láskavá, sa každý deň obaľuje novými skúsenosťami; nedokáže sa toho ustavičného nánosu zbaviť a je nútená minulosť buď zabudnúť, alebo ju skresliť. Tak to bolo aj s Michaelom. Časom prežili len dramatickejšie výjavy. Pamätal si Haroldovo posledné gesto (jedna ruka zvierala jeho vlastnú, druhá bola ponorená hlboko do mora), lebo malo istú estetickú akosť, nie preto, že to bolo posledné, čo z priateľa zostalo. Z tej istej príčiny si pamätal posledné slová. „Nevidíš, v čom je zmysel? Raz uvidíš.“ Tá veta ho zaujala a prešla mu do vlastnej zásoby; po tridsiatich či štyridsiatich rokoch zabudol na jej pôvod. Nemožno ho viniť; zavalili ho životné záležitosti.

Treba povedať aj toto: on a Harold nemali nič spoločné okrem mladosti. Nijaké duchovné puto nemohlo prežiť. Nikdy sa nezhovárali o teológii ani o sociálnej reforme, ani o nijakom z problémov, ktoré sa tlačili Michaelovi do mozgu, a preto, hoci si boli dosť blízki, nebolo na čo spomínať. Harold sa rozplýval tým väčšmi, čím viac naňho človek myslel. Olúpený o telo bol iba akýsi tieň. Ani si ho nebolo možné predstaviť ako zosnulého ducha, lebo svet za smrťou je iste vznešený. Ani v nebi, ani v Pekle niet miesta pre atletiku a bezcieľnu dobrú náladu, a keď sa Haroldovi vzali tieto, čo zostalo? Aj keby sa neviditeľný život ukázal ako predobraz tohto, aj keby mal vlastné slnko a vlastné hviezdy, opálenie zeme nám musí z tvárí vyblednúť, kým sa naň dívame, svaly zeme musia zvädnúť, skôr než budeme môcť veslovať po jeho nekonečnom mori. Michael priateľa smutne odovzdal Božiemu milosrdenstvu. Sám nemohol nič urobiť, lebo ľudia dokážu zvečniť len tých, čo po sebe zanechajú silný dojem poézie alebo múdrosti.