Plochozem: román mnohých rozmerov

Edwin Abbott

Edwin A. Abbott (1838 – 1926.
Anglický učenec, teológ a spisovateľ.)

S ilustráciami autora, ŠTVORCA (Edwin A. Abbott)

Obyvateľom PRIESTORU VŠEOBECNE
A H. C. OSOBITNE
Toto dielo venuje
pokorný rodák z Plochozeme
v nádeji, že
tak ako on bol zasvätený do tajomstiev
TROCH rozmerov,
keď predtým poznal
LEN DVA,
môžu i občania tej nebeskej oblasti
usilovať sa čoraz vyššie
o tajomstvá ŠTYROCH, PIATICH, ba i ŠIESTICH rozmerov,
a tak prispieť
k rozšíreniu PREDSTAVIVOSTI
a k možnému rozvoju
tohto najvzácnejšieho a najvýbornejšieho daru SKROMNOSTI
medzi vyššími rasami
TELESNÉHO ĽUDSTVA

Predslov k druhému, revidovanému vydaniu, 1884.

Od redaktora

Keby si môj úbohý priateľ z Plochozeme zachoval duševnú sviežosť, ktorej sa tešil, keď začal spisovať tieto Pamäti, nemusel by som ho teraz zastupovať v tomto predslove. Želá si v ňom po prvé poďakovať čitateľom a kritikom v Priestorozemi, ktorých uznanie si s nečakanou rýchlosťou vyžiadalo druhé vydanie jeho diela; po druhé ospravedlniť sa za niektoré chyby a tlačové omyly (za ktoré však nenesie celú zodpovednosť); a po tretie vysvetliť jedno či dve nedorozumenia. Už však nie je tým Štvorcom, akým býval. Roky väznenia a ešte ťažšie bremeno všeobecnej nedôvery a posmechu sa spolu s prirodzeným úpadkom staroby pričinili o to, že sa mu z mysle vytratili mnohé myšlienky a predstavy, ba aj veľká časť terminológie, ktorú si osvojil počas krátkeho pobytu v Priestorozemi. Preto ma požiadal, aby som v jeho mene odpovedal na dve osobitné námietky, jednu intelektuálnej a druhú mravnej povahy.

Prvá námietka znie, že Plochozemčan, keď vidí Čiaru, vidí niečo, čo musí byť pre oko HRUBÉ, rovnako ako je pre oko DLHÉ (inak by to bez nejakej hrúbky nebolo viditeľné); a že teda má uznať, že jeho krajania nie sú iba dlhí a širokí, ale aj, hoci nepochybne len v nepatrnej miere, HRUBÍ alebo VYSOKÍ. Táto námietka je vierohodná a pre Priestorozemčanov takmer neodolateľná; priznávam, že keď som ju prvý raz počul, nevedel som, čo odpovedať. Odpoveď môjho úbohého starého priateľa ju však podľa mňa úplne vyvracia.

„Pripúšťam,“ povedal, keď som mu tú námietku predniesol, „pripúšťam pravdivosť faktov vášho kritika, no odmietam jeho závery. Je pravda, že v Plochozemi máme vskutku tretí, neuznávaný rozmer nazývaný ‚výška‘, práve ako je pravda, že vy v Priestorozemi máte vskutku štvrtý, neuznávaný rozmer, ktorý zatiaľ nijako nenazývate, no ja ho budem nazývať ‚nadvýška‘. My si však svoju ‚výšku‘ nedokážeme uvedomovať o nič viac, než vy svoju ‚nadvýšku‘. Ani ja – hoci som bol v Priestorozemi a počas dvadsiatich štyroch hodín som mal tú výsadu chápať význam ‚výšky‘ – ju teraz nedokážem pochopiť ani si ju predstaviť zrakom či akýmkoľvek postupom rozumu; môžem ju len vierou prijať.

„Dôvod je zrejmý. Rozmer predpokladá smer, predpokladá meranie, predpokladá viac a menej. Naše čiary sú však všetky ROVNAKO a NEKONEČNE MÁLO hrubé (alebo vysoké, ako sa vám páči); preto na nich nie je nič, čo by našu myseľ priviedlo k pojmu toho rozmeru. Nijaký ‚jemný mikrometer‘ – ako to navrhol jeden príliš unáhlený kritik z Priestorozeme – by nám vôbec nepomohol, lebo by sme nevedeli, ČO MERAŤ ANI V AKOM SMERE. Keď vidíme Čiaru, vidíme niečo dlhé a JASNÉ; JASNOSŤ je pre jestvovanie Čiary nevyhnutná rovnako ako dĺžka; keď jasnosť zmizne, Čiara zhasne. Preto všetci moji priatelia z Plochozeme, keď im hovorím o neuznávanom rozmere, ktorý je akosi viditeľný v Čiare, povedia: ‚Aha, myslíte JASNOSŤ,‘ a keď odpoviem: ‚Nie, myslím skutočný rozmer,‘ hneď namietnu: ‚Tak ho zmerajte alebo nám povedzte, ktorým smerom sa tiahne.‘ A tým ma umlčia, lebo nemôžem ani jedno. Ešte včera, keď Hlavný kruh (inými slovami náš Veľkňaz) prišiel na svoju siedmu každoročnú návštevu štátnej väznice a už po siedmy raz sa ma opýtal, či som sa polepšil, pokúšal som sa mu dokázať, že je ‚vysoký‘, rovnako ako dlhý a široký, hoci o tom nevie. A čo mi odpovedal? ‚Vravíte, že som „vysoký“; zmerajte moju „vysokosť“ a uverím vám.‘ Čo som mohol robiť? Ako som mohol čeliť jeho výzve? Bol som zdrvený a on triumfálne odišiel z miestnosti.

„Zdá sa vám to ešte stále čudné? Potom sa postavte do podobnej situácie. Predstavte si, že by vás človek Štvrtého rozmeru poctil návštevou a povedal: ‚Kedykoľvek otvoríte oči, vidíte ROVINU (ktorá má Dva rozmery) a VYVODZUJETE z nej Teleso (ktoré má Tri); v skutočnosti však vidíte aj štvrtý rozmer, hoci ho nerozpoznávate. Nie je to farba ani jasnosť, ani nič podobné, ale pravý rozmer, hoci vám nemôžem ukázať jeho smer a vy ho vôbec nemôžete zmerať.‘ Čo by ste takému návštevníkovi povedali? Nedali by ste ho zavrieť? Nuž, taký je môj osud; a pre nás Plochozemčanov je práve také prirodzené zavrieť Štvorec za hlásanie Tretieho rozmeru, ako je pre vás Priestorozemčanov zavrieť Kocku za hlásanie Štvrtého. Ach, aká silná rodinná podobnosť sa tiahne slepým a prenasledujúcim ľudstvom vo všetkých rozmeroch! Body, Čiary, Štvorce, Kocky, Nadkocky – všetci podliehame tým istým omylom, všetci sme otrokmi vlastných rozmerových predsudkov, ako povedal jeden z vašich básnikov z Priestorozeme –

‚Jediný dotyk prírody všetky svety spríbuzní.‘“

[Poznámka: Autor si želá dodať, že nedorozumenie niektorých jeho kritikov v tejto otázke ho podnietilo vložiť do dialógu s Guľou isté poznámky, ktoré sa vzťahujú k danému bodu a ktoré predtým vynechal ako únavné a zbytočné.]

Obrana Štvorca sa mi v tomto bode zdá nevyvrátiteľná. Kiežby som mohol povedať, že jeho odpoveď na druhú, čiže mravnú námietku bola rovnako jasná a presvedčivá. Namietali, že nenávidí Ženy; a keďže túto námietku vehementne vzniesli tie, ktoré výnos Prírody ustanovil za o niečo väčšiu polovicu rasy Priestorozeme, rád by som ju, nakoľko môžem poctivo, vyvrátil. Štvorec je však natoľko nezvyknutý na mravnú terminológiu Priestorozeme, že by som mu krivdil, keby som jeho obhajobu proti tejto obžalobe doslovne prepísal. Ako jeho tlmočník a ten, kto jeho slová zhŕňa, teda usudzujem, že počas sedemročného väzenia sám pozmenil svoje osobné názory tak na Ženy, ako aj na rovnoramenné trojuholníky, čiže nižšie triedy. Osobne sa teraz prikláňa k názoru Gule, že priame čiary sú v mnohých významných ohľadoch nadradené kruhom. Keď však píše ako Historik, stotožnil sa, azda až príliš tesne, s názormi všeobecne prijímanými historikmi Plochozeme a, ako bol poučený, dokonca i Priestorozeme; na ich stránkach sa osudy Žien a más ľudstva až do nedávnych čias málokedy pokladali za hodné zmienky a nikdy za hodné starostlivého uváženia.

V ešte nejasnejšej pasáži si teraz želá zrieknuť sa kruhových či aristokratických sklonov, ktoré mu niektorí kritici prirodzene pripisovali. Hoci uznáva duševnú moc, s ktorou niekoľko Kruhov po mnohé pokolenia udržalo nadvládu nad nesmiernym množstvom krajanov, verí, že fakty Plochozeme, hovoriace samy za seba bez jeho komentára, vyhlasujú, že Revolúcie nemožno vždy potlačiť jatkami a že Príroda, odsúdiac Kruhy na neplodnosť, odsúdila ich na konečný neúspech – „a v tom,“ hovorí, „vidím naplnenie veľkého Zákona všetkých svetov: zatiaľ čo sa múdrosť Človeka domnieva, že uskutočňuje jednu vec, múdrosť Prírody ju núti uskutočňovať inú, celkom odlišnú a oveľa lepšiu.“ Napokon prosí čitateľov, aby sa nedomnievali, že každý najmenší detail všedného života v Plochozemi sa musí zhodovať s nejakým detailom v Priestorozemi; dúfa však, že jeho dielo ako celok bude podnetné i zábavné pre Priestorozemčanov miernej a skromnej mysle, ktorí, hovoriac o tom, čo je nanajvýš dôležité, no leží mimo skúsenosti, odmietajú na jednej strane povedať: „To sa nikdy nemôže stať,“ a na druhej: „Musí to byť presne takto a my o tom vieme všetko.“